Neviem, o čom mám hovoriť… O smrti, či o láske? Alebo je to to isté… Tak o čom?
… brali sme sa iba nedávno. Ešte sme chodili po uliciach, držiac sa za ruky, dokonca aj keď sme išli do obchodu. Vždy spolu. Vravela som mu: „Ľúbim ťa.“ Ale vtedy som ešte nevedela, ako ho ľúbim. Nemala som ani poňatia… Žili sme na ubytovni hasičskej jednotky, kde slúžil. Na prvom poschodí. A spolu s nami ešte tri mladé rodiny, mali sme jednu spoločnú kuchyňu. A dole na prízemí stáli hasičské autá. Červené hasičské autá. Bola to jeho práca. Vždy som vedela, kde je a čo je s ním. Uprostred noci počujem akýsi hluk. Krik. Vykukla som z okna. Uvidel ma: „Zatvor okná a ľahni si spať. V elektrárni horí. Vrátim sa čoskoro.“
Samotný výbuch som nevidela. Iba plamene. Akoby všetko žiarilo… Celé nebo… Vysoké plamene. Dym. Hrozná páľava. A jeho niet a niet. Dym z horiaceho asfaltu, strecha elektrárne bola totiž zaliata asfaltom. Potom neskôr spomínal, že sa v ňom brodili ako v smole. Hasili oheň, ale ten sa plazil ďalej. Stúpal. Horiaci grafit zhadzovali nohami… Utekali hasiť bez špeciálneho odevu, odchádzali tak, ako boli, iba v košeliach. Neupozornili ich, že je to nebezpečné, zavolali ich predsa k obyčajnému požiaru…
Štyri hodiny… Päť hodín… Šesť… O šiestej sme mali cestovať k jeho rodičom. Sadiť zemiaky. Z mesta Pripiať do dediny Sperižie, kde žili jeho rodičia, je to štyridsať kilometrov. Siať, orať… Robil to rád. Matka často spomínala, ako ho s otcom nechceli pustiť do mesta, postavili dokonca nový dom. Vzali ho do armády. Slúžil v Moskve v hasičských oddieloch, a keď sa vrátil – len k hasičom a k hasičom! Nič iné ani nepripúšťal. (Mlčí.)
Niekedy akoby som počula jeho hlas… Taký živý… Ani tie fotky na mňa tak nepôsobia ako jeho hlas. Ale nikdy ma nevolá. Ani vo sne… To ja ho volám…
Sedem hodín… O siedmej som dostala správu, že je v nemocnici. Bežala som za ním, ale okolo nemocnice už stáli policajti, nikoho nevpúšťali. Iba sanitky. Policajti kričali: Nepribližujte sa k sanitkám, merače hlásia poplach! Nebola som sama, pribehli všetky ženy, ktoré mali v tú noc v elektrárni svojich mužov. Zúfalo som hľadala jednu moju známu, ktorá v tej nemocnici pracovala ako lekárka. Schytila som ju za plášť, keď vystupovala zo sanitky: „Pusť ma dnu!“ „Nemôžem! Je s ním zle. S nimi všetkými je zle.“ Držím sa jej plášťa: „Len sa pozrieť.“ „Tak dobre,“ vraví. „Bež. Na pätnásť, dvadsať minút.“ Zazrela som ho… Bol celý opuchnutý… Nebolo mu vidno ani oči… „Potrebujeme mlieko. Veľa mlieka!“ povedala mi moja známa. „Musia vypiť aspoň po tri litre.“ „Ale on nepije mlieko.“ „Teraz ho piť bude.“ Mnohí lekári, sestry, no najmä sanitárky v tejto nemocnici o nejaký čas ochorejú. Zomrú. Ale vtedy to ešte nikto nevedel…
O desiatej ráno umrel operátor Šišenok. Umrel ako prvý… V ten prvý deň… Dozvedeli sme sa, že pod ruinami ostal aj druhý – Valera Chodemčuk. Ani ho odtiaľ nevytiahli. Ostal tam, zabetónovaný. Ale vtedy sme ešte nevedeli, že oni všetci budú tí prví.
Pýtam sa: „Vasenka, čo mám robiť?“ „Choď preč! Odíď! Mysli na dieťa.“ Áno, bola som tehotná. Ale ako ho tam môžem nechať a odísť? Prosí ma: „Choď! Zachráň dieťa!“ „Najprv ti prinesiem mlieko a potom uvidíme.“
Pribehne moja priateľka Táňa Kibenok… Jej muž leží v tej istej izbe. Je s ňou jej otec, sú tu autom. Nasadneme a ideme po mlieko do najbližšej dediny asi tri kilometre za mesto… Kupujeme celú kopu trojlitrových fliaš mlieka… Aspoň šesť, aby bolo dosť pre všetkých… Lenže od mlieka potom hrozne vracali… Stále strácali vedomie, dostávali infúzie. Lekári ktovie prečo tvrdili, že sa len priotrávili plynom, nikto nehovoril o radiácii. A mesto sa zaplnilo vojenskou technikou, uzatvorili všetky cesty. Všade boli vojaci. Prestali chodiť prímestské vlaky aj rýchliky. Ulice umývali akýmsi bielym práškom… Bála som sa, ako zajtra pôjdeme na dedinu po čerstvé mlieko. Ešte stále nikto nehovoril o radiácii. Iba vojaci chodili s respirátormi… Obyvatelia mesta si niesli z obchodu chlieb, otvorené vrecká s cukríkmi. Na pultoch ležali koláče… Obyčajný život. Iba… Iba ulice umývali akýmsi práškom…
Večer nás už do nemocnice nepustili. Dookola more ľudí… Stála som oproti jeho oknu, on pristúpil k nemu a niečo mi kričal. Tak zúfalo! V dave niekto začul, že ich v noci odvážajú do Moskvy. Ženy sa zhŕkli do jedného hlúčika. Rozhodnuté: ideme s nimi. Pustite nás k našim mužom! Nemáte právo! Bili sa, škriabali. Vojaci, ktorí už stáli v dvoch radoch, nás odtláčali. Vtedy vyšiel lekár a potvrdil, že naši muži naozaj poletia do Moskvy, ale musíme im priniesť oblečenie. To, ktoré mali na sebe v elektrárni, zhorelo. Autobusy už nechodili, tak sme cez celé mesto bežali… Pribehli sme s taškami, ale lietadlo už bolo preč. Naschváľ nás takto oklamali. Aby sme nekričali, neplakali…
Laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič sa po dvadsiatich rokoch od najväčšej jadrovej nehody 20. storočia vracia na miesto nešťastia. Alexijevič navštívila miesta najviac postihnuté černobyľskou katastrofou, stretáva sa s ľudmi, ktorých životy havária navždy zmenila. Pozostalí, hasiči, bývali zamestnanci, každý z nich sa podelil o svoj vlastný príbeh. Bieloruská novinárka ponúka vo svojej knihe nenapodobniteľnú kroniku čiernej škvrny európskej histórie.
Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti) od autorky Svetlany Alexijevič vyšla v slovenskom prekladeSilvie Šalátovej v edícií Prekliati reportéri vo vydavateľstve Absynt roku 2017. www.absynt.sk
Foto: Pixabay
