Kľukaté cesty
Po vzniku Slovenského štátu a okupácii českej časti bývalej republiky odišli do zahraničia tisíce mužov, ktorí sa odmietali zmieriť s nacistickou nadvládou. V tej dobe panovalo obecné presvedčenie, že veľká vojna je za dverami. Muži z Československa dúfali, že zapojením sa do zahraničných armád budú môcť nakoniec bojovať aj za oslobodenie svojej vlasti. V susednom Poľsku vytvorili Český a Slovenský legión, iní odišli na Balkán. Francúzska armáda vytvorila pre Slovákov a Čechov viac než tri tisícky miest v slávnej Cudzineckej légii. Dokonca im dala prísľub, že po vytvorení samostatnej exilovej československej armády ich do nej prepustí. Málo známy je príbeh našich vojakov na Strednom východe, kam sa dostali najmä tí, ktorí bojovali v Poľsku.
Znak Československej samostatnej obrnenej brigády
Prvé problémy
Po vzniku Československého vojska vo Francúzsku boli naši vojaci umiestnení v malom prímorskom mestečku Agde. Tu sa však začali prvé problémy. Francúzske velenie tábora pracovalo vyložene proti ich prítomnosti. Československí vojaci spali v horších podmienkach, než aké panovali v nemeckých zajateckých táboroch. Hoci Slováci vo vojsku tvorili takmer polovicu mužstva, zastupovalo ich iba necelých 30 dôstojníkov. Na porovnanie, českých dôstojníkov bolo viac než 400. Tisícovka Židov v československej armáde navyše komunikovala najmä nemecky, niekoľko stoviek vojakov boli priamo československí Nemci. A vojaci boli v tom čase dosť alergickí na všetko nemecké. V mužstve bolo tiež veľa ľavicovo orientovaných veteránov zo španielskej občianskej vojny.
Do Británie
Ako vieme, porážka Francúzska bola mimoriadne rýchla. Československí vojaci sa zapojili do ústupových bojov. Podľa spomienok veteránov vládla v krajine poraženecká nálada. V jednom menšom meste mal československý oddiel brániť most, ale miestni dávali našim vojakom najavo, že o boje nestoja. Nakoniec vojaci ustúpili, keď zistili, že ich francúzski kolegovia sú už o poriadny kus vzadu. Po kapitulácii Paríža sa presunuli na sever a z prístavu Séte odplávali do Veľkej Británie. Jednotka dorazila do Liverpoolu, kde ju miestni obyvatelia vrelo vítali. Čoskoro sa vojaci presunuli opäť, tentoraz do neďalekého Cholmodeley. Začalo sa s výcvikom, ktorý bol vo Francúzsku vzhľadom na desivé podmienky značne zanedbaný. 1. júla 1941 oficiálne vznikla 1. československá samostatná brigáda. Dostala za úlohu brániť južné a juhovýchodné pobrežie Británie. Čoskoro došlo k udalosti známej ako Vzbura v Cholmondeley, kedy práve ľavicovo orientovaní vojaci odmietli v československej armáde ďalej slúžiť. Podľa vyšetrovania spôsobila tieto problémy najmä komunistická agitácia, čo nadlho poškodilo československo-britské vzťahy a dôveru. Osudy týchto vojakov však nie sú predmetom tohto textu.
Vznik obrnenej brigády
O dva roky neskôr do jednotky pribudli vojaci z našich oddielov na Strednom východe, slávne Púštne krysy od Tobrúku. Po zlúčení sa útvar premenoval tak, ako je známý dodnes: Československá samostatná obrnená brigáda, a anglickou skratkou CIABG. Veliteľom sa stal brigádny generál Alois Liška. Názov obrnená získala, pretože hlavnou bojovou zložkou sa stali dva tankové prápory. Češi a Slováci sa tešili do boja. Šepkanda totiž hovorila o chystanej invázii na kontinent.
Útok na pevnosť Európa
O invázii sa naši vojaci dozvedeli 7. júna 1944. Našej brigáde stále chýbalo asi 300 vojakov do plnej bojovej pohotovosti, čo bol veľký problém. Okrem naplnenia tabuľkového stavu totiž nemala odkiaľ doplňovať prípadné straty ktoré by si frontové nasadenie vyžiadalo. Napriek tomu Spojenci vyhoveli žiadostiam československej vlády, aby jednotka odišla do boja. V posledný deň augusta sa začal presun na kontinent. V jednotke slúžilo v tom čase asi 4300 vojakov a disponovala 140 tankami. Veliteľstvo si lámalo hlavu nad tým, kde jednotku nasadiť. Na frontu nemohla pre spomínané problémy. Ale vo francúzskom Dunkerque ostala nemecká posádka, ktorú obliehali kanadské jednotky. Nemcov bolo v meste viac než 12.000, boli dobre zásobení, a veliteľ Friedrich Frisius vyhlásil, že sa radšej vyhodí do vzduchu na poslednom móle v prístave, než by sa vzdal. Nemci ohrozovali spojenecké zásobovacie trasy a túto hrozbu bolo potrebné vyriešiť. Francúzska vláda odmietala generálny útok, pretože prístav v Dunkerque mal patriť ku kúčovým prvkom povojnovej obnovy krajiny. Pri útoku by takmer naisto došlo k jeho zničeniu. Ostávalo iba obliehanie, a na to sa odhodlaná československá jednotka hodila dosť dobre.
Obliehanie Dunkerque
Obrancovia mesta mali všetky výhody na svojej strane. Disponovali ťažkými zbraňami z Atlantického valu, okolo mesta boli obroské prírodné prekážky, cez ktoré sa tanky nemohli dostať. Československá brigáda prebrala velenie obliehania. Okrem Čechov a Slovákov tu bojovali pod našim velením aj kanadskí tankisti, britskí delostrelci a niekoľko oddielov francúzskej pechoty. Ako také obliehanie prebiehalo? Väčšinou sa jednalo o prestrelky prieskumných hliadok a vzájomné delostrelecké ostreľovanie. Tento stav trval do 28. októbra, výročia vzniku Československa, kedy Slováci a Češi chceli náležite osláviť svoj štátny sviatok a dať ho pocítiť Nemcom. Ráno o pol siedmej vyrazili tanky a pechota za delostreleckej podpory z východného sektoru do útoku. Prebili sa takmer tri kilometre do hĺbky. Avšak bol to najmä symbolický útok, skôr rozsiahly prieskum bojom. Podľa spomienok neskoršieho nemeckého zajatca bola posádka taká zaskočená, že keby velenie útok kvoli stratám neodvolalo, brigáda by mesto zrejme dobyla. Velenie si to zrejme uvedomilo a o pár dní sa útok zopakoval. Tentoraz sa ho však nepodarilo utajiť a brigáda utrpela zbytočné straty. Jediné posily, ktoré sa doplňovacej rote podarilo zohnať, boli dezertéri zo slovenských a českých jednotiek, ktoré Nemci nasadili v Taliansku. K CIABG sa však pridalo aj asi 500 Nemcov pochádzajúcich z Československa a povolaných do nemeckej armády.
Návrat do vlasti
Nemecká posádka sa nevzdala až do kapitulácie Berlína. Ešte predtým však naša jednotka žiadala o pridelenie k americkej 97. pešej divízii, ktorá smerovala do Československa. Obliehanie sa nedalo prerušiť, preto bol vytvorený aspoň menši kombinovaný oddiel, ktorý sa pripojil k postupujúcim americkým vojskám. Oddiel sa 28. apríla ocitol iba 20 kilometrov od Chebu. Po jeho dobytí Američanmi jednotka prekročila hraničný prechod Pomezí, kde najstarší príslušník jednotky, rotný Jaroslav Květ, vztýčil československú vlajku. Prijatie v Chebe bolo chladné a jednotka sa sústredila na hliadkovanie a chytanie ukrývajúcich sa nemeckých vojakov. Neskôr v Plzni už obyvatelia zasypali vojakov kvetmi. Ostávala Praha. Tam sa však mohol oddiel vydať až po jej oslobodení, keďže patrila do operačného priestoru Červenej armády. Do hlavného mesta tak naši vojaci zo Západu dorazili až 11. mája, zvyšok brigády od Dunkerque po viac než mesiaci. Druhá svetová vojna sa konečne skončila aj pre Čechov a Slovákov v britských battledressoch.
Zdroj videí: YouTube
