Bol si pri začiatkoch slovenského rapu. Z tohto žánru si sa vymedzil a dnes si samostatnou značkou. Sleduješ, čo sa deje na domácej rapovej scéne, stretávaš sa ešte s ľuďmi, s ktorými si bol pri štarte? 
Ak sa niekto zásadný, talentovaný objaví, veľmi rád si ho vypočujem. Mám však pocit, že dnes už rapuje každý druhý. V kontakte s ľuďmi zo začiatkov nie som. Čím sme starší, tým viac sa cesty rozchádzajú, všetci po tridsiatke riešime iné veci, než keď sme boli mladí chlapci. Kedysi nás spájal hip-hop a koncerty. Dnes už každý rieši existenčné otázky ako bývanie, niekomu sa narodilo dieťa a musí uživiť rodinu. Máloktorí v mojom veku sa živia rapom. Buď si popritom museli nájsť robotu, alebo riešia úplne iný biznis.
Do akej miery sa prelína Patrik Vrbovský a Rytmus?
Pozri, inak sa bavíš s mamou alebo s kamarátom a inak sa bavíš s niekým, koho vidíš prvýkrát. Inak sa komunikuje na pódiu, keď je tam tritisíc ľudí, a inak so starším pánom. Tých polôh je viac, ale bral by som to tak, že vždy sa snažím byť autentický. Rytmus je ten, ktorý je len na pódiu, cez to všetko je tam stále Paťo.
 

Môžeš ma dostať z ulice, ale ulicu nikdy nezoberieš zo mňa. To je úryvok z jedného tvojho textu. Čo si si vzal z ulice, čo ti pomohlo v kariére?
Pochádzam z robotníckej triedy. Keď sa ti finančne zadarí a vybuduješ impérium, logicky sa dostaneš do úplne inej sociálnej vrstvy. Prirodzene odletíš úplne niekam inam a nebudeš mať nič spoločné s tým, odkiaľ pochádzaš. Začneš mať iné problémy, iné koníčky, inú slobodu a hlavne iný pohľad na svet. Lenže stále bude cítiť, odkiaľ si. Nesieš si to stále v sebe. Pekné na to všetkom je to, že som zažil skoro všetky tieto kasty. Viem, čo je žiť v beznádeji na podpore. Viem, čo je chodiť do práce, čakať na výplatu a robiť na niekoho. A viem, aké to je, keď sa finančne zadarí, a aké to je stretávať sa s vyššou kastou, ktorá nemá potuchy o tom, ako chudobní ľudia žijú. Takže to viem porovnať.
 

Všetko má dve strany. Čo berieš ako najväčšiu daň za úspech?
Stratil som súkromie Patrika Vrbovského. Vybral som si to a dnes je to pre mňa normálne. O chvíľu mám štyridsať a v tomto veku ma už máločo prekvapí, či už v rámci rapovej hry, alebo šoubiznisu. Viem, aké to je, keď ma niekto verejne ohovára alebo spochybňuje. Musel som sa s tým naučiť žiť. Ohováranie a čakanie na zlý krok sa však týkajú každého úspešného človeka. Nastavil som si to v hlave tak, že sa už na tom bavím. Poprípade to viem úplne odstrihnúť a ani sa to ku mne nedostane.
 

Nesnažím sa prekročiť svoj tieň, ale nájsť svoju cestu, ako sám seba spoznať. Aj to sú tvoje slová. Čo si sa na ceste sebapoznávania o sebe dozvedel?
Každým rokom sa mením. Keďže nefetujem, nepijem, nad všetkým premýšľam triezvo. Zamýšľam sa nad každým svojím krokom, čo urobím. Stále sa mýlim a mýliť sa aj budem. Nie som neomylný. Spätne ma však nemrzí nič. Všetko je tak, ako malo byť. Každá chyba ma niekam posunula. A robím všetko pre to, aby som ich neopakoval. Mám rád život, študujem ho a snažím sa ísť šťastiu oproti.

 

 

V dokumente Sídliskový sen si odkryl svoju trinástu komnatu. Súvisela s tvojím pôvodom. Netajíš sa s tým, že si sa spočiatku nepriznával k tomu, že si polovičný Róm.  Zaujímaš sa dnes o rómsku otázku?
Nevstávam každé ráno s tým, že idem riešiť rómsky problém. Len som zistil, kto som, kde mám korene. Môj biologický otec je Romák. To znamená, že si uvedomujem, že som po ňom zdedil muzikantské gény. Som za to vďačný, ako aj za prostredie, v ktorom som vyrastal, lebo sa to tak celé zaujímavo namiešalo. Keďže som vyrastal v prostredí gadžov, mám aj tú necigánsku výchovu. Spočiatku som s tým nebol vyrovnaný, vymýšľal som si rôzne rasy, lebo som to nevedel otvorene priznať. Prečo? Pretože v Slovákoch je zakorenený rasizmus a všetkých Romákov hádžu do jedného mecha. To pochopí iba ten, kto to zažil. Mal som veľký problém stotožniť sa s tým, kto vlastne som. Lenže keď človek zaspáva, spytuje si svedomie. Zistí, že žije vo veľkom sebaklame. Utekal som pred pravdou. Dnes som hrdý Romák a dal som si to aj vytetovať na ruku, aby som svetu ukázal, že som hrdý Cigán. Bola to veľmi dlhá cesta, kým som sa s tým stotožnil. Každému jednému rasistovi by som želal byť na dvadsaťštyri hodín Róm, aby pochopil, o čom hovorím.

 

Viac o Rytmusovi sa dozviete v najnovšom decembrovom BREAKu