Farebná – v tomto prípade oranžová – revolúcia dorazila na Ukrajinu koncom roku 2004 hneď po druhom kole prezidentských volieb. V ňom sa stretli jasne proruský premiér krajiny V. Janukovyč s prozápadným politikom opozície V. Juščenkom. Ukrajina, ktorá získala nezávislosť v roku 1991, bola na nohách a oranžový oheň revolúcie na streche…

Oranžáda s bublinkami:

Dnes – po piatich rokoch a prvých slobodných prezidentských voľbách – sa Ukrajina rebelovať nechystá, oranžové stužky ostanú kdesi medzi ihlami. Voľby hlavy štátu sú „over“. Víťazom je Viktor Janukovyč – ten pán, ktorému „prezidentský flek nedopriala vtedajšia opozícia a vtedajší Ukrajinci“. Je päť rokov dosť na to, aby sa aparátčik, priateľ Moskvy a falšovateľ volieb tak „od gruntu“ zmenil – prišiel, videl a zvíťazil? Politická oranžáda chutí Ukrajincom už inak. Pár rokov dozadu bola krajina chirurgicky rozdelená na časť, ktorá chcela „na Západ“, a časť, ktorá to nechcela. Oranžová revolúcia si po týždňoch vydupala repete druhého kola a Juščenko, nový prezident, šťastne zodvihol palec. Janukovyč prehltol trpkú slinu porážky. Juščenko do kresla premiéra posadil Júliu Tymošenkovú – atraktívnu a schopnú ženu. Tento tandem sa mal stať zárukou, že krajina vykročí správne a pravou, teda priamo na Brusel.

Bublinky bez oranžády:

Pán Boh mieni a politik mení – neplatí len na Ukrajine. Netrvalo dlho a na horných poschodiach vzťahu Juščenko –Tymošenková sa začal do nosa stúpajuci bublinkový tanec. Politické a ľudské ambície tejto nerovnej dvojice s neomylnou istotou pochovávali nádeje obyčajných Ukrajincov na rýchlejšiu cestu k prosperite. Zašlo to tak ďaleko, že Júlia bola odvolaná a prezident vyhlásil predčasné voľby do parlamentu. Obaja verili vo víťazný comeback – ale smeje sa tretí. Viktor Janukovyč – v tom čase opozičný líder – politicky zbrojil a trpezlivo zbieral plody nekonečných sporov vlády a hlavy štátu. Ukrajina sa ponárala po krk do dlhov, Rusko sem-tam stoplo ropu, európska dvadsaťsedmička škrípala zubami, rokovala, platila a čakala. Voľby 2007 vyhral Blok Júlie Tymošenkovej, druhá bola Janukovyčova Strana regiónov. Bronz ostal Juščenkovi, ktorý však vypadol z hry, lebo Júlia a Janukovyč spolu uzatvorili „truc koalíciu“ a Tymošenková mala v rukách opäť svoju vytúženú agendu premiérky. 

Opica z oranžády:

Ukrajina sa trápila ďalej. Osobné a politické spory, gigantické dlhy drvené celosvetovou krízou, nevyhranená zahraničnopolitická orientácia a stále dokola omieľaný nápev: ropa, plyn, ropa, plyn… Pod touto pokrievkou sa „obyčajná Ukrajina“ nezvratne premieňala a strácala pocit, že ich „Pomarančová“ privedie vydláždeným chodníkom ku kozubu bohatých. Politici to vedeli dávno, lenže herec sa zámery réžie často dozvedá až „na pľaci“. Všetko zaklincoval Schengen, ktorý spustil medzi Ukrajinu a zvyšok starého kontinentu niečo ako „železnú oponu číslo 2“. Ťažká opica, po nadmernom a slobodnom pití oranžády, trvala. Nádeje sa tak celkom logicky začali upínať k roku 2010, keď mal vypršať mandát prezidenta Viktora Juščenka…

Viac sa dočítate v marcovom čísle mesačníka Brejk.