Mám džínsy, ktoré už neviem dopnúť. Áno, jem. Konzumujem. Popravde, žeriem. Na Slovensku mám 1,5 milióna spriaznených duší s podobným problémom. V USA dve tretiny populácie. Aj v rovníkovej Afrike sú milióny detí s vypuklými bruš-kami, (ale to je, tuším, o inom…) A tak sa spýtajme v čase vianočnom, na stravu bohatom: Je to hriech, dožičiť si?   Existuje milión zaručených diét. Vieme to z toho, že nefungujú. Exis-tuje aj veľa receptov na pečenú morku, a tie fungujú. Áno, jem. Konzumujem. Popravde, žeriem. Len nechápem prečo. Pre zaujímavosť zadávam do vyhľadávača termín „obžerstvo.“  Zvláštne, ale vyskakujú duchovné texty… „Obžerstvo je jeden zo siedmich hlavných hriechov,“ tvrdil vraj samotný svätý Tomáš. Prehnal to? Naješ sa, vyspíš sa, priberieš, hotovo. Ale podľa Tomáša s jedlom v ústach súvisí potreba spláchnuť ho. Alkoholom. To by bolo v poriadku, veď Boh v Písme určil víno na „obveselenie ľudského srdca“, ale… Abusus non tollit usus (zneužitie nevylučuje užitie). Ajhľa, memento… Po druhé  duchovní autori píšu: „Obžerstvo, či už jedlom, alebo pitím, stáva sa postupne závislosťou“. Aj by som sa zasmial, keby to nebola pravda, a tak rešpektujem i varovanie, že závislosť je základný prvok každého hriechu.  Múdrosť do tretice: „V temnote hriechu obžerstva je ukrytá hlboká nevedomosť; niečo, čo je oveľa závažnejšie než iba preplnený žalúdok. Človek si totiž predstavuje, že keď vyplní vnútornú prázdnotu svojho tela i duše hocijakými svetskými malichernosťami, bude šťastný.  Výsledkom je však rozčarovanie“.  No a po štvrté vo vyhľadávači objavujem: „Naša spoločnosť sa denne dopúšťa viny kolektívnou  nenásytnosťou vo svojom zámere dobývať (či znásilňovať) prírodu. Presne ako kráľ Midas sa môžeme stať bohatými, ale vo svojej podstate úbohými. Všetko, čoho sa dotkneme, sa síce zmení na zlato, no zároveň to vychladne a zomrie…“, čítam a znie to ako slovo Pánovo… Musíte uznať, že je dosť silný duchovný pokrm, tak ako sa na vianočný čas patrí. Pravda je však taká, že sa naozaj nezmestím do nohavíc. Mám odsunúť tanier s koláčikmi a skočiť na rotopéd? Ale keďže by som musel odsunúť tanier s koláčikmi a skočiť na rotopéd, radšej čítam ďalej:  „Stredovekí moralisti rozoznávali päť druhov obžerstva: pahltnosť (chvatné hádzanie do seba), prepychovosť (bohatosť jedla), nestriedmosť (nenormálne množstvá), pažravosť (budem mať, čo chcem a kedy chcem), prieberčivosť (dokonale pripravené jedlo). Áno, spoznávam sa z rautov a tlačoviek… spoznávam ľud pospolitý s mastnými kútikmi od jaterníc, vidím koštovania mladých vín prekladaných údenou šunkou, cítim vôňu vianočného pečiva, aj vy milujete vyprážaného kapra s majonézovým šalátom?  

Apropo, ešte toto sa na internete o obžerstve písalo:

„V stredovekom kresťanskom Ríme, v období renesancie, ktorá bola obdobím úpadku, pretože prešla na pohanské ideály, sa vraj konali hostiny, na ktorých sa podávalo štyridsať chodov. Samozrejme, to sa nedalo zjesť. Preto pri hodovacích sieňach jestvovali takzvané vomitáriá, miestnosti na vracanie. Boli tam husacie brká, pomocou šteklenia nimi v krku sa hostia vyprázdňovali, aby mohli pokračovať v jedení.“ Mimochodom, aj na hrade Buchlov majú také vypráz-dňovacie koryto, kam panstvo s ležérnou eleganciou vracalo, inak veľmi krásny hrad. A teraz pozor, duchovný autor si kladie otázku, čo je príčinou tohto žravého kultu…? Odpovedá si: „Zabúdanie na nadprirodzeno.“  Hm… vskutku príliš duchovné… Ani slovíčko o chudnutí, cvičení, oddelenej strave, strečingu, kalanetike, ani náznak polemiky, či najlepšie fitcentrá sú v nákupných centrách na pravom alebo ľavom brehu Dunaja, tak veru… Má teda pánbožko iný recept na štíhly pás?  Na džínsy pre mňa, ktoré sa od istého času vyrábajú, boha im,  malé…

 

Viac sa dočítate v decembrovom čísle mesačníka Brejk.