Doslovenských kín prichádza český film Vratné lahve, ktorý nakrútil režisér Jan Svěrák, scenár napísal a hlavnú úlohu zahral jeho otec Zdeněk. Počas svojej dlhej úspešnej umeleckej kariéry sedí na viacerých stoličkách.

Ste herec, scenárista, textár pesničiek, ba aj spevák či zručný remeselník. Čo z toho robíte najradšej?
  Hrám divadlo. Pri filme mi chýba obecenstvo, je tam dlhé čakanie na záber, stále sa všeličo opakuje. Pesničky robím tiež rád, lebo je to krátky útvar a človek sa zavčasu dočká hotového výrobku. A keď sa hudba spojí s textom a Jarda Uhlíř mi to zahrá na piane, je to veľmi dobrý pocit.

S Jaroslavom Uhlířom ste napísali viac ako tristo pesničiek. Kedysi aj pod pseudonymom Emil Synek. Obrovský úspech zaznamenal najmä Holubí dům, ktorý roku 1973 naspieval na singel Jiří Schellinger. Spevák, ktorý tragicky zahynul ako tridsaťročný v Bratislave pri stávke o zoskok z mosta do Dunaja. Ako si teraz spomínate na tento text?

  Je to zvláštne, ale väčšina textov, ktoré som napísal, je humorná. Tento jediný romantický sa stal najpopulárnejším, čo som robil s Jardom Uhlířom. Keď som ho písal, bola to pre mňa akoby krížovka. Najskôr to bola hudba, ktorá ma nadchla a povedal som si, že musím napísať text, aby sa dobre spieval. A preto som tam hľadal čo najviac dlhých slabík. Tomu je všetko podriadené, a že to navyše dáva zmysel, to ma samého aj po rokoch prekvapuje. A ešte čosi. Raz som kupoval na Národní třídě tulipány a pani kvetinárka ma zaskočila: Vy ste napísali slová k Holubímu domu, ten mám od Jirka najradšej. Bola to jeho mama…

Spomenuli ste už herectvo i texty. Vždy som si myslel, že najradšej píšete scenáre.
  Tých sa trochu bojím. Je to dlhotrvajúca, vyčerpávajúca práca. Často som odďaľoval, keď som si mal sadnúť k písaciemu stroju, neskôr k počítaču. Vždy som si myslel, že ostanem pri svojom písacom stroji, na ktorom píšem od dvanástich rokov. A trošku to bola aj poverčivosť, že keď sa ho zrieknem, už mi to nepôjde. Ale keď som videl, ako môj syn Honza na tom pracuje, ako ľahko sa tam robia zmeny a aké je to úsporné, počítač som si zaželal pred pätnástimi rokmi na Vianoce. Aj som ho dostal a som veľmi rád…

Máte aj nejaký systém na písanie? Napríklad, kedy sa vám počas dňa najlepšie píše?
  Ráno sa mi nechce, to si vymýšľam všelijaké iné práce, aby som nemusel písať. Do noci zasa nesmiem písať, lebo potom nezaspím. Takže najradšej píšem od druhej do piatej popoludní a potom idem hrať divadlo. Tým na písanie zabudnem a môžem potom spať…

Máte aj nejaký limit na denný počet napísaných strán?
  Vnútorný hlas mi hovorí: Keď napíšeš dve stránky, je to dobré, keď tri, tak výborné.

Spomeniete si, ako sa zrodil váš prvý samostatný scenár k filmu Vrchní, prchni?

  Bola to náhoda. Prišiel som do malostranskej reštaurácie, bol som oblečený z divadla, mal som čierny oblek amotýlika. Zdvihlo sa veľa rúk, ľudia vraveli, že konečne idem, lebo si mysleli, že som čašník. Večeral som a v duchu som si hovoril: To je situácia!

Scenár k najnovšiemu filmu Vratné lahve sa však rodil dosť dlho, dokonca to vraj vyzeralo, že z neho nič nebude…
  Pôvodný scenár mala byť veselohra, ktorú si Honza aj objednal. Nakoniec mi prvú verziu vrátil a sprvoti som ho za to veru nechválil… Povedali sme si, že si dáme rok pauzu a potom sa na to znovu pozrieme. Mám pocit, že ani neveril, že by som to dokázal tak prekopať, aby sa mu to páčilo. Vzniklo asi desať verzií scenára a nakoniec sa to podarilo… Dosť postáv som musel vyhodiť, ale film zoštíhlel v bruchu a získal v srdcovej krajine…

Aké je to vlastne spolupracovať pri nakrúcaní s vlastným synom? Mám na mysli už priamo na „pľaci“?
  Normálne. Koľkokrát sa pristihnem, že mu poviem pán režisér, a až potom si uvedomím, že je to vlastne moje dieťa. Je to normálny profesijný vzťah, a keď ten režisér robí dobre, človek je vďačný za pochvalu od neho, rovnako ako od cudzieho. Vážim si najmä to, že je maximalistický, že „nepustí“ záber, v ktorom by nebolo aspoň niečo, čo by stálo za pozornosť. Všetko si dôkladne pripraví, na režisérskej stoličke už neimprovizuje. Keď mám nejakú námietku alebo nápad, päťkrát si rozmyslím, či mu to mám povedať, alebo nie. Chodím okolo neho po špičkách, lebo nechcem byť ako mucha, ktorá len bzučí a otravuje ho.

Hovorili sme už o tom, ako sa zrodil nápad na film Vrchní, prchni! Ako vznikla myšlienka na Vratné lahve?
  Roky chodím do jednej samoobsluhy, kde vraciam debničku s pivovými fľaškami. Prijímal ich tam pán v zašpinenom, pokrčenom plášti. Neoholený, zamračený a nedala sa s ním nadviazať reč. A mňa napadlo, koľko radosti by mohol priniesť jeho oblôčik, keby tam bol niekto, kto sa rád s ľuďmi porozpráva. Hoci aj o zdanlivých banalitách… Samozrejme, že som musel premýšľať, o čom to ešte bude. A tam som sa dosť zamotával…

Vratné lahve sú vlastne film o starnutí.
  Istotne by som tento scenár nemohol napísať napríklad pred dvadsiatimi rokmi bez určitej skúsenosti so starobou. Musel som si počkať. Je to príbeh o mužovi, ktorému sa nechce do dôchodku. Ani pracovného, ani milostného. A má s tým starosti. Našťastie nemám to starnutie také ťažké ako Tkaloun v tomto filme. Nedostal som sa totiž pred otázku, čo budem robiť, až opustím svoju milovanú prácu. Stále ju mám, myslím tým divadlo a písanie. A som šťastný, keď pracujem.

Tkaloun je bývalý učiteľ, ktorý sa nakoniec dostane medzi prázdne fľašky…
  Kedysi asi býval v škole úspešný, no ako starne, prestáva mať chuť učiť. V škole sú iní žiaci, než na akých bol zvyknutý, a zistí, že je lepšie, keď to nechá tak. Má však otázku: Čo doma s časom? Chce byť ešte niekde osožný, mať radosť, že keby tam neprišiel, bude chýbať.

A ako sa zrodilo zvláštne meno Tkaloun?
  Nemôžem začať písať, kým nepoznám meno postavy. A tak všeličo prevaľujem na jazyku, doslova ochutnávam rôzne mená, až nájdem to chutné. Väčšinou sú to dedinské, staré mená. Ako bol napríklad Sláma z Tmavomodrého světa, Louka z filmu Kolja alebo Hnízdo z Obecnej školy. A keď som prišiel na Tkalouna, od tej chvíle sa mi chcelo o tej postave hovoriť.

Tkalounovu manželku hrá Daniela Kolářová. Po tridsiatich rokoch sa znovu stala vašou filmovou manželkou. Písali ste jej rolu na telo?
  Dana ako moja manželka sa osvedčila už vo filme Na samotě u lesa. Podobne ako vtedy, aj teraz som sa pre jej vety inšpiroval výrokmi svojej skutočnej, nefilmovejmanželky. A Dana sa, myslím, presne trafila do toho, ako sa to má hovoriť. Keď som písal, ešte som nevedel, že tú rolu bude hrať ona, ale myslím si, že už som trochu počul jej intonácie. Keď sú si ľudia blízki a sú naladení na rovnakú strunu – v tomto prípade na strunu humoru – akoby taká dlhá prestávka vôbec nebola. S radosťou som teraz pozoroval, že Dane netreba nič vysvetľovať, presne vedela, prečo má tú vetu povedať a ako ju má povedať. A bavila sa tým.

Napísali ste scenáre k filmom Obecná škola, Kolja a Tmavomodrý svět, ktoré režíroval váš syn. Nedávno sa vyjadril, že Vratné lahve sú zrejme vaším posledným spoločným filmom.
 
No, možno je to náš posledný film, možno nie…

Takže by ste ešte nejaký scenár napísali?
  Teraz nie, ale možno o nejaký čas…

Momentálne je asi vašou prioritou Divadlo Járy Cimrmana, ktoré v tomto roku oslávi štyridsiate výročie založenia. Po premiére vašej a Smoljakovej úpravy Cimrmanovej hry Akt vám vraj vaša manželka povedala – A to chcete hrať ešte raz?

  Je to pravda, ale v poslednom čase mi už zakázala o tom hovoriť. Vraj som to už toľkokrát povedal. Skutočne sme si však vtedy neboli istí, či tento druh mystifikácie nie je zábavou len pre malý okruh priateľov. Ukázalo sa však, že vyhovuje divákovi, ktorý rád premýšľa a spolupracuje s nami. Neraz kdekto z publika musí vynaložiť úsilie, aby získal pointu, ale o to má väčšiu radosť, že na ňu prišiel.

V repertoári máte všetkých štrnásť hier, ktoré ste pripravili od roku 1967. Teraz chystáte pätnástu. Raz ste mi povedali, že divadlo nie je nudné, ale nádherné.
  Je to svätá pravda, ktorá trvá pre mňa už štyridsať rokov. Neprestáva to byť čarovné a neviem, čím to je. Ale vlastne viem…