„Všetko, čo teraz potrebujem, je poriadna porcia fish and chips a studené pivo,“ povedal Ed Stafford britským novinám, keď po 859 dňoch dorazil do cieľa, na brazílske pláže Atlantiku. Bývalému britskému dôstojníkovi pred viac ako dvomi rokmi takmer nikto neveril, že sa mu podarí jeho plán uskutočniť. Skeptici tvrdili, že ho po pár dňoch premôže nejaká choroba a cestu vzdá. Dnes sa Ed na takýchto rečiach len spokojne usmieva.

Život mu visel na vlásku:

Ed pôvodne začal svoju púť s outdoorovým inštruktorom Lukom Collyerom. S tým si však nevedeli brnknúť do noty a po troch mesiacoch sa rozišli. Britský dobrodruh si teda, pôvodne na päť dní, pribral peruánskeho inštruktora Gadiela „Cho“ Sancheza Riveru, ktorý sa k jeho nápadu zo začiatku takisto staval skepticky. Dokonca ho mal za blázna. Cho nakoniec absolvoval celé dobrodružstvo s Edom. Plnil si svoju úlohu a pomáhal vyhýbať sa pašerákom s drogami a domorodým kmeňom. To sa však nie vždy dalo. Dokonca sa stretnutia s domorodcami značne komplikovali. Rozšírila sa povera, že príde biely muž, ktorý bude kradnúť deti a zabíjať dospelých, aby mohol predávať časti ich tiel. Ed s Cho preto vždy, kým do domorodej osady prišli, skontaktovali sa s ňou a ohlásili sa cez vysielačku. Na jeden z kmeňov to však neplatilo a dobrodružné duo sa stalo lovnou zverou pre Indiánov s mačetami, lukmi a strelnými zbraňami. Utiecť sa nepodarilo. Prežili len vďaka tomu, že si vzali ako sprievodcov vodcu osady a jeho brata.

Bez GPS:

Okrem domorodcov dobrodružnú cestu komplikovala aj matka príroda. Ed za 28 mesiacov napočítal vyše 50-tisíc komárích a včelích bodnutí, nespočet stretnutí s viac ako päťmetrovým kajmanmi, anakondami, štrkáčmi či smrteľnými elektrickými úhormi. Bojovať musel aj s hladom, ktorý zaháňal lovením mäsožravých piráň a na entuziazme mu určite nepridalo, ani keď mu sponzori oznámili, že s ním končia pre ekonomickú krízu. Ed musel pokračovať bez GPS navigácie. Bojovať musel naozaj až do posledných chvíľ. 85 kilometrov pred cieľom Brit skolaboval od vyčerpania. Po niekoľkých hodinách odpočinku sa však pozbieral a posledný úsek cesty prešiel za menej ako 24 hodín…

 

Viac sa dočítate v septembrovom čísle mesačníka Brejk.