Nežiarlite, neprospieva to karme. Radšej sa cestou domov zastavte na pohárik s chuťou Karibiku. Alebo nie, turistami preplnené bary vám len pripomenú exotické destinácie, v ktorých práve vy nie ste. Spravte si originálny dovolenkový večer doma. Cestou si kúpte rum. A teraz nemáme na mysli náš „tuzemák“, ktorým sa prevoniavajú vianočné koláče. Ten nechajte babičkám do protichrípkových zimných čajov. Hovoríme o pravom rume, z ktorého vám na jazyku začnú kocky ľadu tancovať v rytme salsy a vy by ste po prvom dúšku prisahali, že vo vzduchu cítite tú dobre známu slano-pieskovú chuť pláží a dym z cigár. Púť rumu od jeho zrodu, cez dozrievanie až priamo k vašim chuťovým pohárikom je plná dobrodružstva, vášne, drsnej i romantickej histórie. Bol celodennou stravou námorníkov i platidlom, ktoré sa vyvažovalo zlatom. Ako si predstavíte piráta? Nepochybne v pásikavom tričku s páskou cez oko, drevenou nohou a vernou fľašou rumu v ruke. Nalejte si pohárik, vyložte nohy a čítajte ďalej.

Pohárik histórie:

Tento vášnivý nápoj sa zrodil na Barbadose, ale za jeho domovinu sa považujú viaceré oblasti Karibského mora ako Kuba, Jamajka, Haiti či Dominikánska republika. Vyrába sa z cukrovej trstiny, ktorá sa pestuje vari už tri tisícročia a vždy sa tešila veľkej obľube. Ale až v šestnástom storočí sa z nej začal vyrábať rum. Stalo sa to, ako to pri významných objavoch býva, úplnou náhodou. Pôvodne sa z cukrovej trstiny vyrábal len cukor. K tomuto sa viaže aj nelichotivá časť histórie. Práca na trstinových plantážach bola vskutku náročná, často sa pracovalo celé hodiny pod neúnosnou páľavou slnečných lúčov s ťažkou mačetou v zodraných rukách. Keď majitelia plantáží vyčerpali Indiánov natoľko, že ich stáť na nohách medzi cukrovou trstinou už veľa neostalo, museli sa po lacnej pracovnej sile poobzerať inde. A tak sa okolo roku 1520 spustil neľudský obchod s africkými otrokmi.

Zázračný omyl:

Aby sme si to pitie príliš neznechutili smutným pozadím, vráťme sa k samotnej výrobe. Posekaná cukrová trstina sa lisuje. Získaná šťava putuje do veľkých nádob, kde postupným varom hustne. Takáto masa sa nechá vychladnúť, pričom z nej skryštalizuje cukor. Vzniknutý odpad sa nazýva melasa. Je to hustá, tmavá, lepkavá zmes a zväčša skončila v žalúdkoch dobytka. Jedného teplého dňa v roku 1650 však voľakto pozabudol na hladné zvieracie žalúdky a ponechal melasu nepovšimnutú ležať na slnku. A po nejakom čase začala kvasiť. Keďže už vtedy bol alkohol a proces destilácie dobre známy, tomuto umeniu sme sa naučili od Arabov, veľa k zrodu rumu nechýbalo. V priebehu niekoľkých stáročí sa základné princípy výroby takmer nezmenili. Dôležité však je, čo prichádza po destilácii – dozrievanie.

V dubových sudoch:

Tie najlacnejšie a najľahšie rumy, nazývané biele, dozrievajú zopár mesiacov v antikorových sudoch. Niektoré pobudnú aj v tých dubových, no k drevu príliš nepričuchnú, pretože v takomto prípade sú sudy zvnútra špeciálne upravené. Takzvaný zlatý rum (svetlý) sa dáva do neupravených dubových sudov zámerne. Vďaka drevu získava v priebehu troch až piatich rokov nádhernú zlatistú farbu. A potom sú tu skutoční rumoví králi. Trónia v dubových sudoch minimálne sedem rokov. Výraznú vôňu a sýtu temnú farbu hnedého rumu (tmavého) niektorí výrobcovia ešte prehĺbia trstinovým karamelom. Takýto rum si treba vychutnať len v spoločnosti kociek ľadu, prípadne chuť osviežte limetom. Ak ste milovník koktailov, na mixovanie vám postačí biely rum.

 

Viac sa dočítate v septembrovom čísle mesačníka Brejk.