Svetlo dokresľuje miesta a dotvára charaktery ľudí. Tam, kde sú prívetiví a čistí, pridáva zlatistý slnečný odtieň, kde prežívajú svoje dni siví a pochmúrni, prináša dlhé tiene. Či už to tak je, alebo nie celkom, pre sever druhej najľudnatejšej krajiny sveta to platí. Za prvými hrebeňmi Himalájí sa začína iný svet: svet hôr, príjemných ľudí a slnka. Sem neprenikajú monzúnové dažde ani chaotický ruch preplnených indických rovín. Chaos, neporiadok a špinu tu strieda suchý číry vzduch a nepokoj nahrádza pokoj a radosť. Vitajte na prahu neskutočna! Neskutočného minimálne na indické pomery.
Zelené podhorie
Dharamsala či Manali sú medzi turistami pojmy. Názvy týchto neveľkých miest nachádzajúcich sa na južných svahoch západných Himalájí sa spájajú s dalajlámom a exilovou tibetskou vládou v prvom a s nekonečnými pláňami porastenými konopou v druhom prípade. Pre obe však platí heslo, že nie to najospevovanejšie býva zároveň najlepšie. Cesta k osvieteniu pravdepodobne nevedie ani cez pobyt v rýchlokvasnom kláštore a už tobôž nie cez vdychovanie omamných splodín horiacej himalájskej rastlinky. Predohru v podobe zastávky na týchto miestach možno pokojne vynechať. Je celkom zavádzajúca a pre tých pohodlnejších často robí z prvej zastávky na ceste za trblietavými skalnými velikánmi zároveň poslednú. Ozajstná brána do horského kráľovstva leží o čosi severnejšie: takmer za štvortisícovým priesmykom Rothang La na ceste zManali do centra prevažne budhistami obývanej pohraničnej oblasti Ladakh: mesta Leh. Vdychovať prach a asfaltový dym jednej z najvyšších ciest sveta možno všelijako. Z okna rozbitého linkového autobusu, zo sedla motorky či z kabíny stopnutého kamióna. Pre spohodlnelého turistu z „rozvinutých častí našej planéty“ sa často výber zužuje na predražený prenajatý džíp aj s vodičom. Pohľad na okolitý svet spoza jeho tónovaných skiel však zabíja väčšinu zážitku. Návštevník z iného priestoru, ohradený od okolia hradbou pohodlia, sa mnohé dozvedieť jednoducho nemôže. Nespozná úsmev na asfaltom zafúľaných tvárach cestných robotníkov projektu Himank. Nezistí ani to, aké je chtiac či nechtiac ponúknuť svoje plece ako vankúš domácemu cestujúcemu autobusu, z ktorého kilometre zákrut vyčerpali i tú poslednú energiu a práve sa oddáva krátkemu spánku pocestných.
Vystupovať!
Nie je naozajstná cesta, z ktorej človek neprejde aspoň časť celkom pomaly: pešo. Isteže, chôdza nie je hladkaním plynového pedála a v päťtisícovej nadmorskej výške sa každý krok vynaloženou námahou rovná minimálne trom obyčajným. Ale vyjsť do niektorého z himalájskych priesmykov bez cudzej pomoci je povznášajúci pocit. Najmä ak sa očiam prekvapeného cudzinca otvára pohľad do predtým nevidených, nových a tajomných severných dolín. Aj z nich si však treba vybrať. Spoločnosť môže byť rôzna: od ticha vlastného dychu a prázdnych horizontov až po karavány koníkov sprevádzajúce skupinky turistov kráčajúcich naľahko s túžbou zaznamenať každý zlomok sekundy v pre nich novej dimenzii na niektoré z moderných záznamových médií. To, že pri fotografovaní a natáčaní človek občas prestáva naplno vnímať krásu s prívlastkom „tu a teraz!“, je pochopiteľné. Otázka zostáva, či si doma vôbec nájde čas na sledovanie zaznamenaných hodín draho kúpených zážitkov. Zážitkov, ktoré menia a pretvárajú aj svet okolo nás. Domáce deti učia zbožňovať čokoládu oveľa viac než čerstvý zelený hrášok z rodinných políčok, domáhajúc sa jej hlasným pokrikom „Bombon!“, ich rodičov zasa učia, že zarobiť sa dá i rýchlejším spôsobom, ako ťažkou prácou. Je vec každého z nás, či si svoje veci amyšlienky dokáže odniesť sám, alebo na to potrebuje pomoc celého tímu domorodcov. Tiché miesta vždy zostanú, o ne sa zatiaľ báť netreba. Len ich hľadanie sa stáva ťažším. Kráčame dolinou rieky Zanska Ču a za chrbtom nám svieti ostrý vrchol hory, ktorá dokázala vzdorovať ľadovcu a domáci ju pomenovali Gumburandžon. Jej ostrý, ohlodaný tvar prezrádza veľa o boji dvoch neživých nepriateľov: skaly a vody. Dni a ich rytmus v týchto končinách udávajú len dve časti dňa: svetlá a tá tmavá. Počas prvej treba kráčať nekonečným údolím, kým druhá ukazuje čaro doliny a svetlo hviezd, dych nočnej oblohy. Šepká priamo do ucha, že nikdy nie je zbytočné kráčať, lebo usilovní a trpezliví sa napokon vždy dočkajú odmeny. Takej, ktorá sa nedá chytiť rukami, no zmysly sú z nej nadšené o to viac. Celkom inak, ako keď ich dráždi farebné žmurkavé oko televízneho prijímača v pohodlí beztvarého domova, ktorý sa nekonečne vzďaľuje s každým krokom prejdeným vysokohorskou vyprahnutou krajinou. Tieto okamihy sa nedajú ukradnúť. Sú a nechávajú nás chápať a tešiť sa. V tichu vlastných myšlienok či úplného myšlienkového bezvetria. Vystupovať z dopravných prostriedkov a schádzať z upravených ciest občas treba. Núti nás to vystupovať na vrcholy hôr, na miesta, kde má všetko iný tvar a chuť. A po návrate je z nás, aspoň na chvíľku, celkom nový človek.
Kto premôže ego?
Mních odetý vo fialovom habite, so špicatou čiapkou na hlave, sa pokúša uvariť rezancovú polievku. Práve ušúľané kúsky cesta sú trochu nedovarené, škrípu pod zubami, ale na tvárach prišelcov do kláštora Phuktal Gompa v jednom z bočných údolí oblasti Zanskar vytvárajú odraz šťastia z jednoduchého pôžitku. Mních, ktorý sa stal kuchárom, i jeho duchovnejšie naladení kolegovia sa prizerajú, ako ich hostia večerajú práve stvorený pokrm. A farebné bankovky putujú do kláštornej pokladničky. „Máte vôbec čas modliť sa, meditovať?“ znie otázka, na ktorú je odpoveďou hanblivý úsmev a pokrčenie pliec. Neviem, prečo si predstavujeme, že vzdialenosť robí ľudí inými. Prečo by mal byť Budha vystavený v modlitebni „svätejší“ ako sochy z našich kostolov a domáci sa vedeli väčšmi strániť zúrivého ega z výjavov na stenách, ako my každodenných hriechov. Cesta nie je o priestore, ale o každom z nás. Kráčať týmito pláňami za poznaním niečoho duchovne nového je úplne zbytočné, ak ono dávno nedrieme kdesi hlboko v nás. Dedinčania z blízkej osady majú celkom iné starosti: Opití z ryžovej pálenky čang dorazili domov bez oslíka a bez nákladu. Situáciu vyrieši až svetlo nového dňa. Veď kam by sa híkajúci nešťastník stratil v obrovskej prírodnej u-rampe lemovanej strmými štítmi skál. Len zistenie, že ráno a večer vyzerajú inak a bolesť hlavy je celkom rovnaká tu i v našich zemepisných šírkach. Mesto Padum po týždni pochodu vyháňa z pútnika pocit opojenia prírodou. Stačí sa dočkať nákladného auta, dohodnúť sa s jeho posádkou a nastúpiť na nočnú rely obitých kostí vedúcu do mesta Kargil, ležiaceho na hranici prímeria s Pakistanom. Vydať sa proti smeru rieky Indus znamená vkročiť do niekdajšieho budhistického kráľovstva Ladakh. Jeho centrum, mestečko Leh, je jedno z najinšpirujúcejších v severnej Indii. Je miesto ako stvorené na oddych po útrapách cesty suchými dolinami a prašnými cestičkami Zanskaru.
V tieni kráľovského paláca
Niekdajšie hlavné mesto Ladakhu, ktoré je dnes už len regionálnym správnym centrom, leží takmer v triapoltisícovej nadmorskej výške. Okolité hrebene sa však vypínajú ešte raz tak vysoko. Šesťtisícstodvadsaťtrimetrový Stok Kangri a o čosi vzdialenejšia sedemtisícovka Saser Kangri sú magnety pre pohľad každého horolezca či vysokohorského turistu. Mestu samotnému dominuje stavba niekdajšieho kráľovského paláca, ktorá svojím riešením i umiestnením na vrchole skalného pahorka až nápadne pripomína legendárnu Potalu z tibetskej Lhasy. Prechádzať sa uličkami Lehu znamená vypočuť si slovný súboj budhizmu a islamu. Pokojné tóny skladby „Mantra of Avalokiteshwara“ znejúce z budhistického komplexu priam s matematickou presnosťou strieda blízkovýchodná melódia vyzývajúca na modlitbu do mešity z úst tunajšieho muezína. „Hajjá ilá as-salá!“ sa však s predošlým, celkom odlišným motívom skôr dopĺňa, ako súperí. Veď i domáci obyvatelia: budhisti, hinduisti, moslimovia i sikhovia tu žijú vo vzájomnej tolerancii. Možno je to len nevyhnutnosť, kompromis, aký prináša život. Lebo zistiť zo slov domácich, že o svojich vierach navzájom nemajú vysokú mienku, nie je zasa až také ťažké. Našťastie zostáva pri názoroch. Aj tie ustupujú do pozadia počas každoročného kultúrneho festivalu, ktorým sa domáci zároveň lúčia s krátkym ladakhským letom. V okamihu všetko vyzerá ako za čias obchodných karaván na živej stužke Hodvábnej cesty. Ľudia odetí ako starí Číňania, Kašgarci i Tibeťania kráčajú s ťavami obťažkanými nákladom, strieľajú z lukov, tancujú. Nielen relatívne vzdialené kultúry sú rozmanité: Aj obyvatelia najbližších dedín sa predvádzajú, kým ich kroje žiaria pestrosťou a originalitou spojenou s miestom vzniku. Najzaujímavejšie časti krojov sú ozdoby hlavy: čiapky zdobené smaragdmi či kyticami pestrofarebných živých kvetov.
K zasneženým vrcholom
Najnižšie miesto v okolí Lehu je koryto Indusu, ktorý tadiaľto preteká vo výške tesne pod tromi tisíckami metrov. Most cezeň zdobia stovky farebných modlitebných vlajočiek, ktorých modlitby roznáša vietor po širokých priestoroch doliny. Na druhej strane leží neveľká dedinka Stok, v ktorej sa začína púť k vrcholu šesťtisícového ihlanu Stok Kangri. Výstupová cestička pozvoľna stúpa bizarným údolím lemovaným selektívne zvetranými pásmi skál, neskôr zatáča k svahom hory, na ktorých sú v 4 800- a 5 300-metrovej výške vybudované jednoduché tábory. „Vidíš tie jaky?“ ukazuje domáci pastier na svah v päťtisícovej výške. „Pasú sa vyššie, ako je vrchol Mont Blancu. A to nám Francúzi stále tvrdia, že majú doma veľhory,“ dodáva posmešne a s ladakhským prízvukom nazýva najvyšší bod Európy jednoducho „Mombolom“. V danej situácii o Tatrách radšej pomlčíme a pomaly kráčame na posledné miesto spánku pred vrcholovým ránom. Zapadajúcim slnkom ožiarené vzdialené chrbty Karakoramu sú odmenou za všetku únavu a nasledujúce ráno sa môžeme pozerať na svet z výšky šiestich kilometrov. Všetko má i tu svoj koniec a dlhá cesta späť do Stoku vymieňa ťažko nastúpané metre za blízkosť civilizácie. Človek nemení len svoje okolie, ale ním zmenené okolie formuje jeho. Ako inak by nám mohol zavoňať závan asfaltu o deň neskôr na okraji dediny a porozprávať príbeh o očakávaní slastí vareného jedla a teplej vody…
V krajine jazier
Vzdialené, dobre ukryté kúty Ladakhu, ležiace neďaleko tibetských hraníc, sú zároveň krajom poloslaných brakických jazier s obrovskou rozlohou. Pangong Tso, severnejšie z dvojice najväčších, dosahuje dĺžku 134 kilometrov a jeho väčšina sa rozprestiera na čínskom území. Práve preto sú jeho brehy zároveň domovom vojenskej posádky, ktorej nákladné autá Tata často predstavujú jediný dopravný prostriedok, akým sa dá do oblasti dostať. Krásna nehostinnosť miesta je naším domovom aspoň na jednu noc. Hoci cudzinci nesmú pri Pangong Tso prespať, veliteľ posádky rád urobí výnimku: „Aj ja mám rád prírodu a hory,“ vraví. „A rána sú tu prekrásne!“ Ďalšie z jazier, tyrkysové Tso Moriri, leží o čosi južnejšie, za dvojicou horských hrebeňov a celé na území Indie. Jediní ľudia, ktorí aj so svojimi stádami jakov smú prekračovať neďalekú hranicu s Tibetom, sú domorodí nomádski pastieri. Ich stany s píska júcim čajníkom, obrázkom dalajlámu i robustné kone sú naše posledné dotyky s týmto čarovným kúskom zemegule. Po týždňovom pochode sa dostávame na hlavnú cestu vedúcu do Manali a nasledujúce ráno sú okolité hrebene pokryté vrstvou čerstvého mokrého snehu. Odchádzame preč, kým Ladakh a jeho ľudí čaká dlhá a krutá zima.
