Aké to bolo, odísť v šesťdesiatom ôsmom z Československa?
  Netradičné. Bol som vtedy v Anglicku na brigáde. Pri návrate domov som po príchode na letisko zistil: Dnes sa týmto smerom nelieta. A práve vtedy prišla tá chvíľa, keď bolo treba urobiť nejaké konkrétne rozhodnutie. Rok som ostal kvôli angličtine v Anglicku. Zľutovala sa nado mnou jedna žena, ktorá mi zaplatila školu. V tých časoch som sa často spoliehal na to, že mi niekto niečo dal, inak sa to ani nedalo.

Ale prečo ste sa rozhodli, že nakoniec odídete do Kanady? To vás vôbec neťahalo ísť niekam do New Yorku alebo do niektorého iného slávneho mesta?
  Ja som chcel ísť najskôr čo najďalej od Európy. Samozrejme, že vtedy sa do Číny ešte nedalo ísť (smiech). Ale lákal ma napríklad Nový Zéland. Aj som sa prihlásil, ale odmietli ma. Potom som raz prišiel na kanadskú ambasádu a tí ma zobrali. Bola to iba náhoda. Pôvodne som chcel ísť aj do Ameriky, ale moja rodina v Štátoch o mňa zrazu nemala veľký záujem. Do istej miery mi to však bolo jedno, či Amerika, alebo Kanada. Ja som chcel jednoducho preč z Európy. Aj keď Kanada bola vtedy taká dosť prázdna a fádna krajina. Ale veľmi som na výber nemal.

Nakoniec ste tam zostali. To už bolo vaše rozhodnutie?
  Ani nie. Nemal som pas. Kedže som do Kanady prišiel na nejaké papiere, ktoré mi zabezpečili ešte v Londýne a československý pas bol vtedy hodný asi tak toaletného papiera, musel som v Kanade ostať. Bola to opäť zhoda náhod.

Vyzerá to tak, že ďalšie zásadné rozhodnutie za vás spravila náhoda…
  Ja som chcel po nejakých rokoch zKanady odísť. Mal som toho už dosť. Aj to podnebie mi do istej miery nevyhovovalo, lebo zima a chlad sa mi veľmi nepáčili. Myslel som si, že pôjdem späť do Európy. V hlave som mal zafixované Španielsko. V našich mysliach bol svet otvorený aj napriek tomu, čo prežívali Česi a Slováci. Ale zasa zasiahla náhoda. Rozprával som sa o svojich plánoch so spolubývajúcim. Povedal som mu o Španielsku a on sa ma opýtal, či by som nešiel študovať fotografiu? Na to som zareagoval naivnou otázkou: „A to sa ako robí?“

Prišli ste na to?
  Už od začiatku som vedel, že na žiadnu školu sa nedostanem. Veď som nemal ani potrebnú kvalifikáciu a nemal som ani fotoaparát. Ale keď som tam prvýkrát prišiel a zvedavo som blúdil po chodbách, zastavil ma nejaký chlapík. Zvedavo sa ma pýtal na rôzne veci. Keď počul, že som z Československa, jeho zvedavosť ešte vzrástla. Chcel vedieť najmä o pomeroch v Československu. O Prahe, o Dubčekovi. Nakoniec sa ma opýtal, kde bývam. Nemal som vtedy žiadnu fixnú adresu, tak som mu dal adresu známych z Humenného. O dva týždne mi známi volali, že mám u nich list. Pán, s ktorým som sa vtedy rozprával, bol dekan univerzity a v liste mi oznámil, že som prijatý a budem študovať fotografiu. Hlásilo sa tam vtedy asi tisíc ľudí a dostali sa tam len dvadsiati. Bola to prestížna škola a ja som sa tam dostal bez akýchkoľvek skúseností a dokonca bez fotoaparátu. Znovu zaúradovala náhoda. (smiech)

Ale to konečné rozhodnutie, ktoré dalo fotografii zelenú, ste museli urobiť aspoň vnútorne, či nie?
  Ani nie, ja som nad tým nerozmýšľal. Nemal som čas na rozmýšľanie. Ten luxus, špekulovať nad tým, čo chcem, som si dovoliť skutočne nemohol. Bol som rád, že som tam. A musel som niečo robiť, aby som mohol prežiť.

Vidím, že ste prežili…
  To áno, ale v tých úplných začiatkoch som pracoval napríklad ako robotník, dokonca som istý čas pracoval v zememeračskom ústave ako kreslič. Robil som aj šoféra pre otca Ivana Reitmana a roznášal som bielizeň. Ihneď po nástupe do školy som sa „nanominoval“ do školských novín. Najskôr si tam všetci mysleli, že ide o nejaký vtip, pretože v tých časoch tam ešte nebolo veľa študentov s akcentom. Postupom času som sa v novinách celkom dobre usadil a práve tam som pochopil, o čom to celé je. Ako fotoeditor som už mal aj nejakú zodpovednosť.

Dnes ste však jeden z najznámejších reklamných fotografov. Ako sa dá na túto pozíciu dostať z pozície fotoeditora v školských novinách?
  Keďže tie študentské noviny boli nezávislé od školy, museli sme z niečoho žiť. Veľké firmy si do našich novín dávali reklamu. Dostal som sa do kontaktu s reklamnými firmami. Vtedy som nemal ani len tušenie, ako to celé funguje, nevedel som vôbec nič o reklamnom trhu. Veľmi ma to fascinovalo. Aj preto som s tým išiel za učiteľom, ktorý ma rýchlo schladil. Pripomenul mi, že na škole sa neučíme zarábať peniaze, ale že tu sa učíme robiť umenie. Ja som však musel z niečoho žiť. Preto som sa začal sústreďovať predovšetkým na tú reklamu. Hneď ako som skončil školu, dostal som prácu pre najlepšieho fotografa v Kanade. K tomu som sa tiež dostal čisto náhodou. Keďže ma tam poslal druhý najlepší fotograf v Kanade, pre ktorého som mal pôvodne pracovať.

Ďalšia náhoda, ktorá zásadne ovplyvnila váš život?
  Asi áno, aj keď som pre toho fotografa pracoval iba dva týždne. Vtedy som si myslel, že fotografia je niečo magické, ale on to robil čisto ako biznis. A asi po dvoch týždňoch sme fotili nejakú kampaň na pizzu, počas ktorej som začal strašne veľa jesť. Všimol si to a skonštatoval, že sa nudím. Mal pravdu. Preto som si zobral veci a odišiel. Čo bola možno prehnaná reakcia.

Teda nie náhoda, ale vaše rozhodnutie nasmerovalo vaše ďalšie kroky. Bola práve ženská nahota niečo ako ideálny recept na úspech?
  Mňa to vtedy nezaujímalo. Nesiahol som po nahom ženskom tele preto, aby som sa stal slávnym. Ja som sa do toho pustil preto, že som to mal pred nosom. Za mnou chodili modelky pýtať sa na prácu. A sem-tam som sa opýtal ja ich, či ich môžem odfotiť bez šiat. Robil som to iba ako tréning. Chcel som niečo iné ako reklamu. V tých aktoch som sa jednoducho našiel.

Dajú sa akty spojiť s reklamou? Sú akty „bránou“ k úspešnej reklame?
  Umňa to tak nebolo. Práve naopak. Bol som dosť veľký individualista a dosť ma to vtedy brzdilo. V tých časoch veľa úspešných fotografov pracovalo spoločne v skupinách. Napríklad v Kanade bola silná skupina anglických fotografov, ktorým nahrávali prácu anglickí „advertisti“. My sme ich volali „English mafia“. Teda vôbec nešlo o to, či človek fotil akty. V reklamnom biznise musí mať človek určitý talent amusí byť dostatočne dravý. Reklamný biznis už nie je o tom, že človek sedí doma na zadku a čaká, že práca za ním príde. O prácu tu treba bojovať.

Vy však nevyzeráte ako človek, ktorý by sa dravo pobil o každú zákazku.
  To nie. Ale vždy som vedel, že klopať na dvere musím. Ísť k ľuďom, pozdraviť sa, ukázať, čo vo mne je. A pomohlo aj to, že som bol dosť naivný, že som pochádzal z krajiny, kde také niečo ako presviedčanie ostatných o svojich kvalitách vôbec neexistovalo. To bolo pre mňa niečo nové, preto som sa ani nejako zvlášť nehanbil. Tí, čo sa hanbili, nikam nedošli.
V súčasnosti sa venujete dokumentu o ľuďoch, ktorí prežili holokaust. Ako sa človek, ktorý fotí reklamu a vydal knihu aktov, dostane k takejto ťažkej téme?
  Opäť to bola náhoda. Na otcovom pohrebe som sa zoznámil s jednou paňou, ktorá navštevovala ľudí, ktorí už nikoho nemajú. Zaujalo ma to tak, že som išiel s ňou. Zrazu sa predo mnou zjavil úplne nový svet, o ktorom som nevedel. Počul som o tom z rozprávania, ale nikdy som si nechcel priznať, že sa to týka aj mňa. Až keď som za nimi prišiel, počúval ich príbehy a spoznával ich osudy, pochopil som, že pred vojnou tu bol svet, ktorý je dnes totálne vygumovaný. Stotridsaťtisíc ľudí poslali do koncentračných táborov! A tí, čo prežili, sú neuveriteľne fascinujúci ľudia. Pre mňa to znamenalo otvorenie očí. Zrazu boli títo ľudia pre mňa väčší hrdinovia ako nejaká modelka alebo nejaká superstar. Uvedomil som si, že ja by som niečo také nezvládol. Oni videli, ako im počas vojny zavraždili deti, a vydržali. A najfascinujúcejšie na tom je, že títo ľudia dožili svoj život tu a neodišli. Aj keď takúto možnosť mali. Mne sa všetky tieto silné momenty nakopili v hlave a uvedomil som si, že tu je niečo, čo skutočne stojí za to zdokumentovať a nasledovať.

Ale týchto ľudí už fotili mnohí fotografi…
  To určite, ale cítil som, že ja ich fotím ináč. Viem v tých tvárach ukázať bolesť amožno zanechať memento. Všetci môžeme v živote urobiť trochu dobrého. A pre mňa to bola možnosť urobiť niečo zaujímavé, čo by mohlo byť ako pamiatka. Táto skúsenosť ma ako fotografa úplne zmenila. Moje priority boli zrazu úplne iné. Reklamná fotografia pokračovala, ale v inej forme. Stal som sa ešte profesionálnejším. Po tejto skúsenosti som pristál opäť na zemi. Začal som tú reklamu robiť už pragmatickejšie. Stále dobre, ale viac som už počúval zákazníka a jeho predstavy. A to mi dávalo možnosť venovať sa naplno svojim vlastným témam, ktoré sú však neuveriteľne unavujúce.

Prečo ste potom v Kanade začali pracovať na dokumente o kanadských vojnových veteránoch?
  Uvedomil som si, že žijem mentálne v dvoch krajinách. A že vKanade nikto nevenoval pozornosť a priestor vojakom. Oni si tiež niečo zaslúžia podobne ako tí, čo prežili holokaust. Tak som to zobral na seba. Povedal som si, že si to môžem dovoliť a urobím to ako vlastnú tvorbu. Chcem podať svedectvo o niečom, čo o päť rokov zmizne. Každý chce niečo nechať na zemi, aj ten najjednoduchší človek cíti, že za ním musí niečo ostať. Môj otec pracoval na niečom dvadsať rokov a ja som sa mu smial, keď to robil. A cítil som sa vinný, keď som ho ignoroval. Amožno práve cyklom „Survivors“ som si to chcel nejako vyžehliť. A hoci je to veľmi namáhavé – keď to dlhšie nerobím, tak mi to veľmi chýba.

Čo sa potom stalo s fotením aktov? Zmenilo sa niečo, keď ste, ako sám hovoríte, „pristáli na zemi“?
  To je zaujímavé, pretože som ďalej pokračoval aj vo fotení aktov. Práve naopak, akty sa dostali do úplne inej dimenzie, začali byť oveľa divokejšie. Ani som si to neuvedomil a ľudia na celom svete sa začali na tie akty pozerať. Napríklad vydavateľstvo Taschen zostavilo publikáciu New Erotic Photography, kam som bol zaradený. Čo je relatívny úspech, pretože tam vybrali asi osemdesiat ľudí z celého sveta. Posun tvorby v Kanade nastal predovšetkým vďaka foteniu tu na Slovensku. A kompetentní si to všimli.

Je rozdiel medzi fotografom dnes a pred dvadsiatimi rokmi?
  Je to úžasný rozdiel a úplne iný systém. Vtedy boli štúdiá, boli superhviezdy a bolo to dosť rozškatuľkované. Dnes už tých hviezd toľko nie je, pretože ich nepotrebuje ani trh. A reklamné firmy sa inak pozerajú aj na fotografov. Niekedy bol fotograf hviezda. Dnes je všetko iné. Robí sa prieskum trhu a reklamy sú cielené na špecifický zámer.

To musí byť pre fotografa do istej miery dosť obmedzujúce…
 
Áno, ale na druhej strane, kedže som si našiel aj ten spomínaný druhý smer, tak mi v podstate takto zjednodušili môj život. Napríklad teraz som jeden deň pred odchodom na Slovensko robil reklamu, kde mi presne povedali, čo chcú. Zjednodušili mi celý proces. A potom prídem sem na Slovensko a robím si, čo chcem! Až do takého štádia, že nevládzem. Ja si to takto vynahradím.

Podľa čoho si napríklad zadávateľ vyberá fotografie? Alebo ako viete, že fotografia je dobrá?
 To musíme poodísť z reklamnej fotografie amusíme sa dostať do fotografie umeleckej. Lebo je veľký rozdiel medzi reklamou a umeleckou fotografiou. Umelecká fotografia, ktorá bola pred tridsiatimi rokmi v plienkach, je dnes umenie číslo jeden na svete. Vidíte to, keď idete na hocijakú výstavu. Nemecký fotograf Andreas Gursky predal fotku za dva milióny dolárov. Pred mesiacom som bol v Londýne, tam mal štyri fotografie veľké ako stena miestnosti a každá stojí milión dolárov. Dnes sa už vo svete slovo „umelecká“ ani nepoužíva. Skôr sa to volá „photo base art“. Znamená to, že fotografia je len výsledok, ale myšlienkový proces je úplne iný. Často sa stáva, že umelci ani nestíhajú tvoriť, taký je záujem o tieto diela. Ale aj napriek tomu, že sa robia kvantá fotografií, tých špičkových sa robí stále veľmi málo. Mohli by sme to prirovnať k pyramíde, kde v dolnej časti je toho veľmi veľa. Ale nikoho to nezaujíma. Zaujímavé je to, čo sa robí na špičke. Tam je pár ľudí, ktorí majú úplne iný myšlienkový pochod.

A ako sa môže fotograf dostať na tú špicu?
  Jednoducho si to musíte v tom takzvanom super umeleckom svete vyvalcovať. Je to, akoby ste dostávali nejaké body. Jeden bod predstavuje, koľko galérií vás vystavuje, druhý bod, či ste v nejakom veľkom múzeu, tretí bod zaznamenáte, ak niekto slávny o vás niečo povie. Veľa fotografov, s ktorými som sa rozprával, považovali takéto umenie za „bullshit“. Tiež som tak niekedy uvažoval. Dnes však viem, že tí ľudia majú niečo do seba. Človek sa musí naučiť počúvať. Samozrejme, odpadu je veľa. Často sa stáva, že keď idem na nejaké výstavy, je mi z toho až na vracanie. Ale v tej vrchnej kategórii – to je úplne iná hra. V prvom rade sa tam točia neskutočne veľké peniaze a aj jazyk tam je oveľa elegantnejší. Tam ak už raz človek patrí, už je dobre.

Vy tam už patríte?
  Ja ešte len vchádzam do tohto umeleckého sveta a zatiaľ to vyzerá dosť sľubne.