Napriek tomu, že prvý turecký prezident Mustafa Kemal Atatürk zvolil za hlavné mesto modernej Tureckej republiky štyristopäťdesiat kilometrov vzdialenú Ankaru, Istanbul zostal v mnohých ohľadoch na prvom mieste a väčšina Turkov ho dodnes považuje za centrum svojej krajiny.
Dva mosty zavesené vysoko nad vodami Bosporu, spájajúce starý kontinent s tým najľudnatejším, sú jedným zo symbolov dnešného Istanbulu, ktorý kedysi býval Byzantínom i Konštantinopolom. Úžinou hlboko pod nimi každodenne plávajú lode z Čierneho mora do Marmarského mora a naopak, na rušných brehoch pulzuje život dvadsaťštyri hodín denne. V trinásťmiliónovom veľkomeste, ktoré je domovom pestrej zmesi ľudí, náboženstiev a kultúr, niet miesta na nezhody: Istanbul patrí všetkým svojim obyvateľom, ktorí sú zároveň jeho dušou.

Z Taksimu do Leventu:

Veľko-mestá majú množstvo tvárí a tie istanbulské sú ešte rozmanitejšie, ako sa na prvý pohľad môže zdať. História sa na niekoľkých kilometroch dokáže zmeniť na dvadsiate prvé storočie. Stačí zísť úzkymi uličkami z tradičnej moslimskej štvrte Fatih, prejsť Atatürkov most cez Halič, odviezť sa staručkou podzemnou zubačkou do Taksimu, prejsť jeho preplnenou a životom pulzujúcou centrálnou ulicou Istiklal caddesi a moderným metrom sa dopraviť do štvrte veľvyslancov a bankárov, do Leventu.
Život tu, možno na počudovanie, plynie pomalšie ako na rušných predmestiach. Názvy ulíc sú inšpirované kvetinami, možno práve tými, ktorých sú v Levente plné záhrady nízkych obytných domov. Tie slúžia ako konzuláty, sídla firiem či domy istanbulskej smotánky. Spoza blízkeho horizontu vyčnievajú mrakodrapy patriace miestnym bankám, len ľudí kráčajúcich po uliciach je tu pomenej. Dôvodom návštevy Leventu je pre domácich len návšteva konzulátu či cesta do vlastného domu.
Krátkou linkou metra cestujú miešajúce sa davy Istanbulčanov na námestie Taksim. V jeho bočných uličkách je niekoľko neveľkých barov a viacero krytých pasáží s trhmi i reštauráciami. Prechádzať sa v strmej spleti uličiek tejto časti mesta je pre mnohých príjemný relax. Na drobných priestranstvách s trávnikmi a lavičkami posedávajú mladé zaľúbené páry, často s fľaškami piva v ruke a so smiechom ich otvárajú, presne ako u nás, o drevenú opierku lavičky.
  

Na mieste tradícií:

Na druhej strane Haliča, za Atatürkovým mostom, leží celkom iný svet. Vo Fatihu sa dodržiavajú islamské tradície, ktoré sa inde dávno považujú za konzervatívne a staromódne. Muezíni, zvolávajúci veriacich na modlitbu z najvyšších podlaží štíhlych minaretov, nepoužívajú na to inak rozšírené amplióny. Ženy chodia zahalené striktnejšie, než niektoré obyvateľky oveľa konzervatívnejších krajín Blízkeho východu. Na uliciach hlučne diskutujú desiatky predavačov voňaviek, náboženskej literatúry a drievok miswak, ktoré moslimovia používajú na čistenie zubov. Tento cenený produkt je stonkou bylinky rastúcej v Saudskej Arábii a prinášajú ho najmä pútnici, ktorí pri púti hadždž navštívili Mekku.
Na nádvorí neďalekej rovnomennej mešity Fatih hrajú školáci futbal a loptu kopú o jej múry. Nikomu z okoloidúcich to neprekáža. Na lavičke pod stromom sa skupinka mladých dievčat i chlapcov zhovára so starou babičkou, i ona sa s nimi baví ako so seberovnými. S úsmevom okolo prejde imám, duchovný z mešity Fatih, kým sa stratí v dave okoloidúcich. Pri návšteve Fatihu sa rozplývajú mnohé z našich stereotypov o islame. Kľúčom k porozumeniu je i tu vzájomná tolerancia.

V starom srdci mesta:

Prvé kroky väčšiny návštevníkov Istanbulu tradične smerujú na Námestie sultána Ahmeta, známe dvojicou monumentálnych mešít. Známejšia a slávnejšia z nich, Hagia Sophia – Chrám Božej múd-rosti je dnes múzeom. Stojí už takmer jeden a pol tisícročia, hoci jej premena z baziliky na mešitu sa odohrala oveľa neskôr, po roku 1453, keď osmanskí Turci vedení sultánom Mehmetom II. dobyli vtedajší Konštantinopol. Známymi sa stali slová, ktoré na mieste vyslovil očarený Mehmet Dobyvateľ po tom, ako vkročil pod jej majestátnu kupolu. Vyhlásil vtedy: „Tu prebýva Boh!“ Vetu, ktorá zachránila vzácny chrám pred zničením. Nový vládca ho dal prestavať na mešitu a k stavbe postupne pribudli štyri minarety.    
Druhá z jedinečných mešít na Námestí sultána Ahmeta je o vyše tisíc rokov mladšia. Dokončili ju v roku 1619, a hoci jej turecký názov je Sultan Ahmet Camii, Európanom je známejšia pod názvom Modrá mešita. Môže za to jemný, svieži a priam dokonalý štýl jej dekoratívnej výzdoby ladený do belasej farby. Pokoj, ktorý vyžaruje z jej interiéru či štvorcového nádvoria osvetleného poludňajším slnkom, je skutočným pohladkaním uprostred rušného veľkomesta.
V malom parčíku, ktorý obe stavby oddeľuje, oddychujú turecké rodiny, kým vo vzduchu cítiť vôňu kvetov. Tú vietor mieša s dychom mora a dodáva jej osviežujúci náboj plný života. K vodám Marmarského mora je to len niekoľko stoviek krokov dolu strmými uličkami plnými drevených domov. Rybári loviaci s jednoduchými udicami skôr z pasie ako pre úžitok a obrovské nákladné lode čakajúce na vplávanie do vôd Bosporu sú každodenný obraz týchto častí Istanbulu, ktoré voňajú diaľkami. V čase i priestore.

Za vodou do podzemia:

Najznámejšia časť starého mesta, ležiaca v blízkosti Hagie Sophie a Námestia sultána Ahmeta, ukrýva ešte jedno tajomstvo. Na nenápadnom návrší lemujúcom ulicu Divan Yolu sa nachádza vstup do zaujímavého istanbulského podzemia: Yerebatanskej cisterny.
Pod rušnou ulicou sa tu ukrýva obrovská sieň lemovaná vyše tromi stovkami mramorových stĺpov. Tá slúžila od čias Konštantína a Justiniána na zhromažďovanie pitnej vody transportovanej akvaduktmi z oblasti ležiacej severnejšie, neďaleko Čierneho mora. Svojmu účelu slúžila až do osmanských čias, keď sa používala už len výnimočne ako zdroj úžitkovej vody. V roku 1987 bolo v jej priestoroch zriadené múzeum, priestory s dobrou akustikou pri špeciálnych príležitostiach slúžia aj ako koncertná sála.
Prejsť z Divan Yolu spleťou uličiek smerom k Atatürkovmu bulváru, preklenutému akvaduktom Bozdoğan, znamená ponoriť sa do labyrintu obchodov a krytých bazárov. Tovar najrôznejšej kvality a ceny kupujú miestni i turisti, jediný rozdiel je cena, ktorá stúpa s lukratívnosťou lokality. Tá istá vec môže pod strechami Kapalı Çarşısı, krytého bazáru, stáť i trojnásobok oproti cenám v bočných uličkách.
Bazárov je množstvo. Jeden je venovaný výlučne parfumom, kým na ďalšom sa predáva len riad, na treťom sú hlavný tovar šaty a na štvrtom elektroinštalačný materiál. Nechýba obchod s diaľkovými ovládačmi, obchod s biliardovými guľami, obchod s belasými očkami pre šťastie… A viac než angličtina sa tu kupujúcemu hodí jazyk ruský, srbský či poľský.
Naša posledná zastávka môže byť mólo v neďalekej štvrti Eminönü, odkiaľ sa vydávajú na plavbu úžinou Bospor neveľké turistické lode. Európsku a ázijskú časť Istanbulu spájajú dva obrovské mosty, ktorých siluety k Istanbulu neodmysliteľne patria: Boğaziçi köprüsü – Bosporský most a Fatih Sultan Mehmet köprüsü – Most sultána Mehmeta. Preplávať popod ne a pozrieť si oba brehy z vody je celkom iný pohľad na mesto, do ktorého sa nedá nezamilovať na prvý pohľad. Doma nám tieto momenty bude ešte dlho pripomínať typicky turecký čierny čaj tradične podávaný v malých šáločkách s vyzdobenou lyžičkou, farebným plastovým tanierikom a dvoma kockami cukru.

Eyüp – miesto ticha:

Skončila sa piatková modlitba a zástupy moslimských veriacich z mešity Eyüp sa pomaly rozchádzajú do svojich domovov. Chrám nesie rovnaký názov ako celá štvrť, ktorá bola v minulosti najvýznamnejšou urbanizovanou zónou za mestskými hradbami. Aj preto sa stala tradičným miestom na pochovávanie a v súčasnosti je celá strmá stráň nad miestom, kde nevýrazné vodné toky Kağıthane a Alibey ústia do zálivu Zlatý roh, obrovský cintorín. Dnes je už ťažké posúdiť, či pokoj, aký miesto vyžaruje, bol dôvodom, prečo ho starí obyvatelia mesta vybrali na tento účel, alebo je jeho následkom.
Starí muži kráčajú nahor schodmi pomedzi košaté stromy. Tie dotvárajú atmosféru miesta posledného odpočinku, ktoré v porovnaní s kresťanskými cintorínmi pôsobí oveľa striedmejším dojmom. V tvárach starých Istanbulčanov s pútnickými čiapočkami na hlavách sa zračí úsmev a pokoj, možno až odovzdanosť osudu. Menej praktikujúci moslimovia, ktorých tu žije oveľa viac, im často vyčítajú striktnosť vo viere či ich dokonca označujú mierne pejoratívnym slovom „dindži“, ktoré by sa dalo voľne preložiť ako „pánbožkár“. Faktom však zostáva, že štvrte Eyüp a Fatih, najortodoxnejšie v celom meste, sú zároveň najpokojnejšie a ešte bezpečnejšie ako ostatné. Život tu plynie pomaly a nikde inde v meste sa nestane, aby predavač ovocia za svoj tovar občas ani nevzal peniaze.
Názov Eyüp je odvodený od mena Abu Ayyúba Al-Ansárího, blízkeho spoločníka proroka Mohameda, ktorý je tu pochovaný. Prechádzka Eyüpom pripomína výlet do osmanskej minulosti a iba moderná lanovka, vedúca na vyhliadkovú plošinu nad cintorínom, svedčí o tom, že i tu panuje celkom iné storočie. Pohľad zhora na Zlatý roh, ktorý si Istanbulčania tak radi vychutnávajú, je jeden z menej tradičných. A závisí len od nás, čo chceme uvidieť: História a súčasnosť sa tu miešajú rovnako, ako všade inde v tomto rôznorodom meste.

Minulosť pre budúcnosť:

Istanbul je jedno z miest, v ktorých nie je možné nepremýšľať o minulosti. Históriu tu cítiť odvšadiaľ a jej pestrosť nie je o nič menšia ako rozmanitosť farieb a tvárí súčasného Istanbulu.
Miesto, na ktorom leží, bolo pravdepodobne osídlené už v treťom tisícročí pred Kristom. V siedmom storočí pred Kristom tu grécki kolonisti vedení kráľom Byzasom založili osadu. Ten založil Byzantinum, ako sa mesto odvtedy nazývalo, na strategicky dôležitom mieste v hrdle Bosporskej úžiny. Lokalitu Byzantína vraj kráľ konzultoval i so slávnym orákulom v Delfách.
V prvom storočí pred Kristom sa mesto stalo súčasťou Rímskej ríše, spočiatku ako slobodné mesto, ktoré neskôr svoje práva stratilo, a v treťom storočí ho vybrali za nové hlavné mesto ríše. Podľa dobových „klebiet“ boli jeho občania považovaní za veľmi hašterivých a lakomých.
Oficiálna inaugurácia mesta za „nový Rím“ sa uskutočnila 11. mája 330 a podľa Konštantína I. Veľkého, prvého rímskeho cisára, ktorý povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo, sa odvtedy nazývalo Konštantinopol. Vo štvrtom storočí nastal jeho veľký rozmach. Kým Západorímska ríša čelila barbarským nájazdom, jej východná časť – Byzancia zažívala rozkvet. V 5. a 6. storočí vytvoril Justinián základy budúcej expanzie ríše a neskoršieho ovládania veľkej časti Stredomoria a severnej Afriky Byzantíncami. Konštantinopol bol jej hlavné mesto a mocenské a náboženské centrum. Až do ôsmeho storočia sa Konštantinopol pokladal za hlavné centrum kresťanského sveta, centrom východných kresťanov zotrval až do svojho dobytia Mehmetom II.
Poloha mesta, vynikajúca na obchod a dopravu, však bola i jeho slabinou. Počas nasledujúcich storočí bolo atakované Peržanmi, Arabmi, nomádskymi kmeňmi, Slovanmi i križiakmi. Obzvlášť tragické bolo obdobie vlády „Latinského cisárstva“, križiakov prevažne francúzskej regionálnej šľachty 4. krížovej výpravy v rokoch 1204 až 1261. Po polstoročí krutovlády Byzantínci z Nicey mesto dobyli späť.
Konštantinopol, oslabený vyčerpávajúcimi bojmi, sa napokon stal korisťou osmanských Turkov vedených sultánom Mehmetom II. Dobyvateľom. Stalo sa tak roku 1453. Posledný byzantský vládca Konštantín XI. padol v obrannom boji. Mesto sa premenovalo na Istanbul a stalo sa hlavným mestom Osmanského impéria, základňou na dobyvačné vojny a významným kultúrnym, politickým a obchodným centrom. Okolo roku 1500 mal Istanbul už pol milióna obyvateľov.
Svoj vrchol zažil Istanbul za vlády Sulejmana Nádherného v rokoch 1520 – 1566. Centrom Osmanskej ríše bol až do prvej svetovej vojny, keď nastal jej rozpad a Istanbul obsadili Briti, Francúzi a Taliani.
Po boji za nezávislosť sa v roku 1923 zrodila Turecká republika na čele s Mustafom Kemalom Pašom, ktorý sa sám nazval Atatűrk – Otec Turkov. Hlavným mestom mladej republiky sa stala Ankara, no Istanbul zo-stal naďalej jej významným centrom.