Pohybovala sa – no videl to už niekedy svet – vlastnou silou po ozajstných plechových koľajničkách! Mnohí v tých časoch ctihodní páni sa odrazu pozabudli a nedôstojne naťahovali krk ponad hlavy pred nimi sa rovnako neslušne tlačiacich džentlmenov. Ešte aj do seba strkali! Nečudo. Náš svet práve objavil hračku, ktorá sa na ďalších sto rokov mala stať najvysnívanejšou túžbou pre polovicu obyvateľstva zemegule. Tej mužskej… Vyhovárajúc sa na svojich maloletých synov či vnukov, onedlho vtrhli do hračkárskych obchodov dospelí muži a očarujúcu hračku si kúpili. Pre seba. Aj keď takto otvorene by to nikdy o sebe nepovedali… Veď aj dnes si mnoho chlapov za nič na svete neprizná, že by sa niekedy mohli aj schuti pohrať. A hrajú sa. Našťastie. Holandský osvietenec, mysliteľ a liberálny humanista Johan Huizing už dávno prišiel k záveru, že nebyť hry, boli by z nás všetkých až dodnes ešte stále neandertálci. Aj vďaka hre sa aj z kromaňonca mohol vyvinúť druh Homo sapiens – človek rozmýšľajúci. Z neho Homo ludens – človek hravý. A preto – aj kultúrny. Našťastie je väčšina mužov hravých. Vďaka tomu už dávno prišli na to, že riešením problému s vlastným ministrom financií v sukni, čiže manželkou, je ich spoločný syn. Dokonca aj vtedy, ak ešte neuzrel svetlo sveta! Stačí, ak svoju manželku a budúcu matku presvedčíte, že tá vecička s mnohými kolesami dole a vztýčeným komínom hore je určená len a len pre jej a ich budúceho syna! A je po vtákoch. Skrátka, buďte diplomat. Aby ste skôr, ako nás spoločnosť definitívne potrestá penziou, mali doma už celé modelové koľajisko…

Ako sa to začalo:

Nová hračka si našla najprv cestu len do príbytkov tých lepšie situovaných. V tom čase ešte do zámkov a rezidencií. Najmenej polstoročie nešlo o žiadnu lacnú záležitosť! Hoci prvá lokomotíva, celá z plechu, len trocha napodobňovala najmenšiu z vtedy už bohatého počtu existujúcich typov zaujímavých parných lokomotív. Kotol na hračke paru nikdy nevidel – skrýval v sebe hodinový strojček, ktorého pružina uvádzala miniatúrny vlak do pohybu. Aj s dvoma nahnedo a nazeleno pomaľovanými vagónmi. Onedlho sa objavili ďalšie typy lokomotív a vagónov. Pribudli výhybky. Netrvalo dlho a z litografického plechu potlačeného rôznymi farbami sa už vyrábali aj celé železničné stanice. Staničnými budovami počnúc a vodárenskou vežou končiac. A celá táto drahá krása sa dala obdivovať za výkladnými skriňami hračkárskych obchodov. Nielen vo veľkosti „jeden“ s rozchodom štyridsaťpäť milimetrov. Onedlho sa objavili aj dvojnásobne veľké vláčiky veľkosti „rímska dva“. Neskôr dokonca trojnásobne veľké mašinky. Len preto, aby na krátky čas fungujúcu silu oceľovej pružiny nahradila ozajstná para!

Odkaz plechovej éry:

 Modelové železnice „Tin Plate“ mali lokomotívy, vagóny, koľaje, výhybky a všetky železničné budovy a príslušenstvo en miniature, z tenkého, pestro pomaľovaného litografického plechu. Vznikali lisovaním. Stále majú svoju neopakovateľnú atmosféru. Svet ich obdivoval viac ako polstoročie! Ak prežili dve svetové vojny, slúžili statočne aj naďalej. Až v päťdesiatych rokoch minulého storočia prišli k slovu úplne nové technológie. Dovtedy neznáme plasty a s nimi aj lisovstrekovanie. Umožnilo šmahom obohatiť modely lokomotív a vagónov o množstvo detailov. Priblížiť miniatúru oveľa vernejšie jej predlohe. Vďaka tomu im začali dávať prednosť malí i veľkí. Ktorí viac? Po druhej svetovej vojne sa ešte „vláčiky“ vyrábali oficiálne najmä pre deti. Dnes je to už dávno naopak… V polovici dvadsiateho storočia začalo hobby modelovej železnice znova prekvitať. Tentoraz masovo. Psychológovia to vysvetľovali: Deti, ktoré obrali dve svetové vojny o detstvo, sa už ako dospelí rozhodli vynahradiť si všetko dodatočne. Neraz tak, že paralelne s továrenskými mašinkami vyrábali doma aj s celým koľajiskom „amatérske“ modely. Teda zhotovené vlastnoručne. Ale inak úplne profesionálne…

„Majland“ za „kus plechu“?:

Ak ani dve svetové vojny nedokázali zničiť plechovú krásu a čosi z tých dávnych čias sa nečakane objavilo kdesi na povale? Dlho to doma neostalo! K slovu sa hlásili rôzne burzy, na ktorých sa tieto drahocennosti považovali za ozajstné šperky. A cenné starožitnosti. Šťastný nálezca takéhoto pokladu a práve objavenej drahocennosti po vlastnom starom otcovi sa jej často rýchlo vzdal. Presvedčili ho nové ceny od dobre situovaných zberateľov! Za model švajčiarskej elektrickej lokomotívy firmy Märklin známej ako „Krokodíl“ sa už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia dalo získať nové osobné auto…

Nové technológie:

Oveľa modelovejšiu lokomotívu z plastov si mohli dovoliť kúpiť už viacerí. V detských izbách definitívne skončila ozajstná éra pary – prišli vláčiky elektrické. O viac ako polovicu menšie ako tie pôvodné s označením veľkosti „jeden“. Mali veľkosť „Null Null“ alebo graficky 00, teda dve nuly. Časom sa prišlo na to, že väčšina laikov si vysvetľuje dve nuly po svojom… Označenie sa upravilo na „Halb Null“, teda pol nuly, a rozchod sa určil na šestnásť a pol milimetra. Tak vznikla dnes najobľúbenejšia rozchodová veľkosť H0 zmenšená v mierke jedna k osemdesiatim siedmim. Umožňuje stvárniť aj najmenšie detaily. Pritom je dostatočne malá na to, aby sa dalo postaviť koľajisko v ktorejkoľvek izbe. Ba aj na väčšom stole…

Malý, menší, najmenší – ale zázrak najväčší:

Keď sa vláčiky zmenšili, mohli byť ešte lacnejšie. Výrobcovia presviedčali, že odteraz možno celú železnicu naozaj preniesť z podlahy rovno na dosku stola. Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia sa totiž objavila veľkosť TT s rozchodom dvanásť milimetrov. Modely boli zmenšené stodvadsaťkrát. Krátko potom, v roku 1960, prišla aj rozchodová veľkosť N. Koľajnice boli vzdialené len deväť milimetrov a modely od svojich predlôh zmenšené stošesťdesiatkrát. Ešte koncom šesťdesiatych rokov sa najväčší výrobca modelových železníc na svete Märklin vyjadril, že „… čosi ešte menšie sa už vyrobiť nedá. Ešte viac zminiaturizovaný elektrický motorček by už nedokázal uviesť do pohybu ani samotnú lokomotívu – a nieto ešte nákladný vlak za ňou!“ Lenže… prišiel rok 1972. Práve firma Märklin uviedla na trh svoju najmenšiu modelovú systémovú železnicu sveta, dodnes označovanú ako Z. To znamenalo, že odteraz budú behať dvestodvadsaťkrát zmenšené vláčiky aj po koľajničkách vzdialených od seba len šesť a pol milimetra! Písmeno Z oznamovalo, že je posledná z technicky ešte zvládnuteľných systémových modelových železníc – viac sa už zmenšovať nedá! Čas ukázal, že to pravda nebola… A` propos, aby sa dodržali aj v tých časoch už veľmi prísne normy hlavne bezpečnosti hračiek, výrobca svoju novinku ohlásil ako „modelovú železnicu pre manažérov“. Nečudo: Čo keby nejaký nezrelý potomok prehltol otcovi celú parnú lokomotívu za poldruha stovky vtedajších západonemeckých mariek? Pritom najmenšie, po koľajniciach chodiace vláčiky bolo vidieť v Norimbergu na najväčšom hračkárskom a modelárskom veľtrhu sveta začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Oproti skutočnosti boli zmenšené až štyristonásobne. Pohyb im zaručoval tzv. lineárny motor inštalovaný sčasti rovno do koľajového oválu. Prečo sa tento miniatúrny trpaslík vo svete modelových železníc dodnes nepresadil? Hlavne preto, že dnešnou cieľovou skupinou výrobcov modelových železníc sú podľa aktuálnych prieskumov muži nad 50. To by sa už museli na superminivláčik pozerať iba ak pomocou lupy. Čo potom, keby ste tak nechtiac vdýchli nosnou dierkou celý kotlový vagón? A medzi nami: Taký „puboš“ vo veku nad päťdesiat by z toho všetkého svojím, aj od monitora počítača riadne opotrebovaným ostrozrakom dokázal vnímať akurát tak… Vlastne si môže zakúpiť okuliare! Väčšinou už musí… No keby mu potom jeho okuliare za niekoľko tisíc capli z nosa rovno na dajaký expresný vlak, bola by to hotová katastrofa. Nielenže by ho mohli vykoľajiť, ale aj poškodiť časť železničnej stanice. Aj so svietiacimi mikrodiódami, ktoré tento miniatúrny zázrak dnes aj osvetľujú…

Pre deti či pre oteckov?

 Viete, aký je rozdiel medzi ženským poprsím a vláčikom? Nuž, žiadny. Jedno aj druhé je určené pre deti – a hrajú sa s tým oteckovia… Ozaj a prečo? Môžu za to moderné technológie. Umožnili, aby sa z roka na rok vyrábali čoraz modelovejšie vláčiky aj s celým príslušenstvom. Preto dnešní muži hlavne nad päťdesiatkou upreli kedysi tak zbožňovanú hračku väčšiny chlapcov ešte aj vlastnému potomstvu. Lebo každá novinka stojí hŕbu peňazí. Ktosi to musí zaplatiť. Najprv výrobca a potom zákazník… Model lokomotívy, za ktorý ste koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia museli položiť na pult modelárskej predajne aj päťdesiat či osemdesiat západonemeckých mariek, stojí dnes, po viacnásobnom zlepšení detailov aj dvesto či štyristo. Ale eur! No a ktorý rozumný otec by ešte riskoval, že čosi také vypadne jeho nešikovnému potomkovi z ruky? Takže deti odtiahli k počítačovým hrám a ockovia a dedovia sa nevedia nabažiť množstva vypiplaných detailov. Ale už nejde o masovku. Čo bola asi chyba, lebo výrobcovia modelových železníc a bohatého príslušenstva k nim krachujú. Najväčší výrobca modelových železníc na svete a vynálezca „elektrických vláčikov“, už spomínaná nemecká firma Märklin, dnes patrí anglickým bankám. A slávnu rakúsku značku Liliput už roky vlastní jej americký konkurent. A len nedávno iná rakúska železnično- -modelárska firma, známa na celom svete hneď potom, čo sa jej posledný majiteľ nečakane zadĺžil, musela odovzdať celý svoj majetok bankám a zmeniť aj svoj názov. Napriek tomu, že už roky vyrába všetky tie svoje železničné vagóny v Banskej Bystrici. Na Slovensku!

A nepomohlo…

 Ale ani veľkí nestačia. Ani nie pred polrokom sa do platobnej neschopnosti dostal ešte aj šperk z kolísky svetového hračkárstva v Norimbergu, firma E. P. Lehmann, Patentwerk. Teda tá, ktorá sa kedysi rozhodla všetkým na truc. Namiesto ešte viac zminiaturizovaných modelových železníc začala vyrábať ich opak: prvú ozajstnú záhradnú modelovú železnicu, známu odvtedy na celom svete pod skratkou LGB. V dnes najväčšej systémovej mierke jeden k dvadsiatim dvom a pol a veľkosti G.

Napriek všetkému – nedajte sa otráviť!

Všetko, čo tu máme zo sveta modelových železníc na začiatku tretieho tisícročia, je neuveriteľne úžasné. Ako malý zázrak. Napríklad lokomotívy bez ohľadu na veľkosť nielenže dymia (isteže, len tie parné!), ale odkedy behajú digitálne, dokážu vytiahnuť z nuly na dvesto modelových kilometrov aj nákladný vlak so šesťdesiatimi vagónmi! S pomalým rozbiehaním a svojej predlohe verným brzdením celej súpravy! Dokonca imitujú zvuky svojich originálnych predlôh, ktoré už dávno skončili v šrote. Ešteže sa zachovali ich zvukové záznamy. Je to skoro ako v skutočnosti, pritom na koľajisku! Svet v malom. Na stole. Ešte lepšie na koľajisku. Kde už celé dva roky môžete vysádzať hoci aj modelovo neuveriteľne verné polia so slnečnicami, práve kvitnúcou kukuricou alebo na zber dozretým ovsom. Či celé ružové sady. S ružovými kríkmi až v piatich farbách s už rozkvitnutými ružami. Alebo tulipánmi. Záleží len na ročnom období a vašej fantázii. To všetko je dnes modelová železnica. A to nie je všetko. Tento svet dnes už opäť rozhodne nie je žiadny lacný koníček. No ak sa vzdáte kadečoho iného, ešte si môžete aj užiť! A rozhodne nielen akúsi povrchnú zábavku, ale tvorivosť, pri ktorej sa ešte dozviete kadečo zaujímavé zo sveta techniky, histórie i elektrotechniky… Takmer všetci železniční modelári tvrdia unisono, že kto sa raz dal na toto hobby, ten je šťastný muž, lebo môže napodobňovať aj Najvyššieho… Aj keď on stvoril náš svet len za šesť dní. Také naozaj poriadne koľajisko sa dá stavať aj po celý zvyšok života. A nikdy sa pritom nebudete nudiť.