Urban golf alebo mestský golf je odpoveď pre tých, ktorým sú dokonale pokosené ihriská a prísne pravidlá bohatých golfových klubov proti srsti. Ale rovnako znamenajú záchrannú alternatívu pre nedočkavcov, ktorí si návštevu golfových ihrísk nemôžu dovoliť príliš často. Alebo nechcú platiť kozmické poplatky za členstvo v kluboch či akceptovať pravidlá diktované hráčskym hendikepom. Mylné sú však predstavy, ktoré poznáme z filmov, kde sa partia ľudí rozhodne vymeniť trávnatý fairway za betónovú cestu a páli golfové loptičky v strede pulzujúceho veľkomesta. Lebo táto na prvý pohľad slobodná hra má isté pravidlá, ktoré určujú hranice. A na prvom mieste je bezpečnosť. Veď taká zablúdená golfová loptička odpálená zo strechy budovy dokáže človeka nepríjemne zraniť. Pri hre v meste je riziko oveľa vyššie.

 

Z trávy na betón:

O zrod mestského golfu sa v úplných prapočiatkoch vraj postaral Škót Duncan Thomas, ktorý v roku 1741 odpálil prvý drive v urbárnom prostredí Grassmarket, jednej zo štvrtí Edinburgu. Moderná história sa však začala písať o niekoľko storočí neskôr. Podľa jednej z mnohých legiend, ktoré ulicami kolujú dodnes, vznikla mestská derivácia klasického golfu tak, že sa dvaja nemeckí turisti rozhodli zahrať si golf na chodbách hotela, kde boli ubytovaní. To však bolo, samozrejme, zakázané, a preto ich personál „vykázal“ na ulicu. Pravda je však taká, že urban golf sa do povedomia fanúšikov netradičných športov výrazne dostal v roku 1992, keď Nemci Nikola Krasemann a Torsten Schilling začali svoje odpaly a puty trénovať na sídlisku, kde vyrastali. Spolu založili skupinu nekonvenčných golfistov Natural Born Golfer a svoje pôsobisko rozšírili vďaka novým členom postupne do Spojených štátov, Ázie a zvyšku Európy. V tom období patril golf ku konzervatívnym častiam športovej scény a svojím elitárstvom znechucoval nejedného slobodomyseľného hráča. Po vzniku Natural Born Golfer sa základy filozofie bieleho športu otriasli tak, že vyvolali nevôľu aj u niektorých golfových hviezd tých čias. Ale ich protesty narazili na problém v podobe rastúcej popularity urban golfu medzi mladými hráčmi. Heslom nastupujúcej generácie sa stalo spojenie „rock ‘n’ hole“. Netrvalo dlho a súkromná zábava golfistov s novátorským myslením v roztrhaných nohaviciach a s pivom v ruke sa zmenila na globálny záujem, začali sa vytvárať komunity a kluby. Natural Born Golfers organizovali turnaje po celom svete. O ich popularite svedčí aj vlastná módna značka, ktorú si založili. Crossgolf, čo je jedno z mnohých pomenovaní pre urban golf, dnes už nie je len nemecký fenomén, ale pobočky centrály Natural Born Golfers nájdeme napríklad v Paríži, vo Varšave, San Franciscu alebo v Šanghaji. Na Britských ostrovoch sa počas modernej éry urban golfu o popularitu hry postaral úspešný golfista Jeremy Feakes, ktorý mal podobne ako niektorí ďalší golfisti plné zuby snobov a pseudointelektuálov hrajúcich golf, ale aj pravidiel vo svojom obľúbenom klube. Dal sa inšpirovať nemeckou dvojicou a trénoval odpaly na ulici. V začiatkoch ste ho mohli vidieť, ako v nedeľu ráno trénuje na londýnskych uliciach. Preslávil sa najmä v roku 2004, keď zorganizoval úspešný golfový turnaj v mestskom golfe.

 

 

Bez prísnych pravidiel:

V balíku výhod a lákadiel mestského golfu je okrem nerešpektovania presne vymedzených klubových tradícií aj absencia striktných pravidiel, ktoré by hru výrazne regulovali. Jediným pravidlom urban golfu je bezpečnosť. Turnaje aj menšie súkromné akcie by mali zodpovední hráči situovať do tých častí miest, ktoré sú neobývané, kde neexistuje hustá premávka a kde nie sú žiadne sklenené budovy. Ideálnymi miestami sú staré sklady, opustené štvrte, budovy určené na demoláciu alebo rozľahlé parkoviská. Hráči, ktorí majú to šťastie, že žijú v pobrežných alebo prímorských mestách, môžu využiť možnosti rozľahlých lodných prístavov. Ale na druhej strane, práve zmena golfového prostredia už sama osebe prinútila hráčov prispôsobiť isté zásady novým podmienkam. Keďže sú odpaly z chodníka či iných betónových povrchov oveľa ťažšie ako odpaly z dokonale „učesanej“ trávy, majú hráči dovolené použiť podložku pri každom drive. Lebo neraz sa môže stať, že taký odpal z tvrdého povrchu znamená v tom lepšom prípade zlomený driver (drevená časť palice – „drevo“) a v tom horšom poranenie hráča. Ďalším markantným rozdielom oproti bežnému golfu je jamka. Tá pri urban golfe vlastne nemusí vôbec existovať. Stačí, ak si hráči pred prvým odpalom dohodnú cieľ. Napríklad lavičku v parku alebo otvorené okno opusteného domu, či kontajner na smeti. Zásah takto stanovenej „jamky“ predstavuje koniec hry. Avšak autentický pocit, ktorý mestský golf oveľa viac približuje k tomu skutočnému, dodávajú práve rôzne diery na uliciach. Otvorené kanále, odtokové šachty alebo akékoľvek jamy.

 

 

Mäkší projektil:

Kozmetické zmeny pravidiel sú v urban golfe doplnené ešte o jednu maličkosť, ktorá hráčom v tričkách bez golierov, ale aj v nich, dovoľuje páliť loptičky v uliciach miest. Na prvý pohľad vyzerá urban golf pomerne nebezpečne, ale práve toto riziko eliminovali mestskí hráči výmenou klasickej loptičky za novú, „almostgolf“ loptičku. Rozmery si zachovala rovnaké, ale zmenilo sa vyhotovenie. Nová je vyrobená zmäkších materiálov, váži do dvoch gramov, čo je v porovnaní so štyridsiatimi šiestimi gramami pravej golfovej podstatný rozdiel. To sa prejavilo aj na dĺžke doletu. Je o polovicu kratší ako pri normálnych loptách. Ale spomínané zmeny majú logické dôvody. Bezpečnosť. Jeden z výrobcov „almostgolf“ loptičiek na svojej internetovej stránke dokonca uvádza, že počas dvoch rokov súťaží a mestských turnajov neboli ich loptičkami spôsobené žiadne škody, rozbité okná alebo úrazy. A naozaj nejde len o šťavnatý marketingový slogan. Ďalšou výhodou týchto loptičiek vyrobených z gumy, plastu či kože je, že sa po dopadnutí na povrch neodrážajú tak divoko ako ich originálni predchodcovia, čo je pri urban golfe veľká výhoda. Nástroje na odpaľovanie ostávajú pri mestskej verzii rovnaké ako pri tradičnej. Len s tým rozdielom, že hráči skôr využívajú staršie súpravy získané na burzách. Oblečenie nebýva regulované, ale niektoré nové organizácie spôsob obliekania jemne upravujú.

 

 

Vyhliadky do budúcnosti:

O úspechu nekonvenčného golfu v uliciach miest hovorí aj veľký počet vznikajúcich organizácií, ktoré mestský golf zastrešujú. Golfový klub Shoreditch zorganizoval v Londýne v roku 2004 prvý osemnásťjamkový turnaj s párom sedemdesiatdva. A táto tradícia pokračuje dodnes. Silné zastúpenie má mestský golf v Kalifornii, kde sa každoročne opakuje výročný turnaj Charles Bukowski North Beach. Vo Švajčiarsku združuje silnú komunitu organizácia The Royal Urban Golf Club. Životaschopné kluby existujú vo Francúzsku, Holandsku a Belgicku, kde nájdeme aj veľa mestských ihrísk, ako napríklad Antwerpen Skyline, Antwerpen Historisch, Antwerpen South Central alebo Gent Historisch. Ale ani hráči na druhej strane planéty nehrajú golf len na trávnatých plochách. Slávne sú tam turnaje „hrajme smerom na pláž“ alebo ešte obľúbenejší „hrajme do baru“, ktoré pravidelne hostia mestá v Austrálii. Na Slovensku zatiaľ komunita hráčov urban golfu chýba, ale v susedných Čechách silnie skupina extrémnych golfistov, ktorí si za ihrisko vyberajú netradičné miesta, napríklad vysokohorský terén. Amožno aj práve týmto smerom vedie cesta aj do ulíc našich miest

 

 

Golf na Mesiaci:

Pri extrémnom golfe sa prejavuje snaha hrať na čoraz exotickejších miestach. Mimochodom, celkom prvý z novodobých extrémnych golfistov bol najstarší z astronautov v mesačnom programe Apollo Alan Shepard. Vo februári 1971 ako veliteľ misie Apollo 14 pri treťom úspešnom pristátí na Mesiaci odpálil dve loptičky so šestkou železom iba jednou rukou. Pritom dosiahol najdlhší odpal registrovaný ľudstvom, keď loptičky leteli podľa jeho kolegu „míle a míle, míle…“ Asi sedemdesiat členov jedného z najstarších golfových klubov v Británii už roky trápilo, že od konca druhej svetovej vojny nemajú vlastné ihrisko. Ak si chcú zahrať, musia sa vždy doprosovať susedov v okolí. Pritom klub v Earlstone sa pýši povesťou jedného z najstarších v celom Spojenom kráľovstve. Založili ho pred vyše sto rokmi. Vtedy mal aj vlastné ihrisko. Počas prvej svetovej vojny klub musel na príkaz „zhora“ vysiať na celej ploche ihriska obilie. Po vojne sa ku golfu vrátili, ale len nakrátko. Údržba ihriska bola pre ich pokladnicu príliš nákladná. Jamky zarástli burinou. Nemožno sa teda čudovať, že tento problém golfistom z Earlstonu pomohol vyriešiť až internet, konkrétne americká spoločnosť Moonestates. com. Na internete obchoduje s pozemkami na Mesiaci. Členovia golfového klubu na výročnej schôdzi schválili nákup plochy na mesačnom povrch za sto libier. Pokladník klubu Brian Hunter zdôvodnil toto mierne extravagantné rozhodnutie slovami: „Ľudia si možno povedia, že na Mesiaci si aj tak nikdy nezahráme, lenže v niektorých prípadoch nikdy netrvá večne. Takže, kto vie.“