Ako je to teda s tou vašou skúsenosťou? Môže ju mať aj horolezec pred tridsiatkou? 
Ak sa tomu venuje od svojich šestnástich intenzívne každý rok, tak si myslím, že je to dosť na to, aby nabral skúsenosti. Samozrejme, do toho patria kurzy, určitá forma vzdelávania a ako doktorand som učil špecialistov horolezcov na Fakulte telesnej výchovy a športu UK.

Prečo ste si vybrali práve horolezectvo? 
Vždy som túžil po dobrodružstve. Najprv sa mi páčilo potápačstvo, neskôr som sa dostal k turistike i skautingu a prirodzenou cestou som myslel na zvyšovanie zážitku. Horolezectvo ma pritiahlo tak, že som sa mu začal venovať výkonnostne.

Chlapci to väčšinou skúšajú s futbalom a hokejom. Nelákali tieto športy aj vás? 
Nemajú takého ducha dobrodružstva a dlhodobej skupinovej spolupatričnosti, čo sa týka spoločných zážitkov počas celého dňa. Spojenie prírody, pohybu a toho priateľstva je pre mňa dominantná myšlienka.

Zohráva svoju úlohu aj adrenalín? Niektorí ho v rôznych formách doslova vyhľadávajú.
Bol by som rád, keby ho bolo čo najmenej. Znamená totiž, že sa dostanem do nejakej situácie, pri ktorej mám strach. Asi to však do toho výrazne patrí, treba s tým rátať a byť na to pripravený. Nepovažujem sa za nejakého adrenalínového šialenca. Myslím si, že horolezectvo je skôr dobrodružstvo a šport. Nie adrenalínová aktivita.

Spomenuli ste strach. Máte ho?
Mám veľký rešpekt. Napríklad na nedávnej expedícii v Pakistane sme všetci cítili, že dolina mala v sebe nejaký negatívny náboj. Človek musí byť na ten rešpekt pripravený a svojím spôsobom by sa dalo povedať, že je to aj strach. Horolezec si ho nechce pripustiť, ale stále ho vníma a má ho v podvedomí, vie, že niečo hrozí. Je zvyknutý s tým žiť, aby to mohol prekonať a dosiahnuť to, čo chcel. Samozrejme, že sa bojí. Väčšinou paradoxne nie o seba, ale o spolulezca. Pri lezení sa striedame po päťdesiatich metroch, niekoľko dĺžok ide jeden, potom druhý. Vidíte, ako váš partner lezie, ako mu odpadáva od nôh ľad, má problém zavŕtať skrutku a viete, že keby spadol, je zle. Vtedy sa oňho bojíte a z toho mám väčší strach, ako keď leziem sám.

Horolezcovi sa často podarí ťažký výstup, v extrémne náročných podmienkach sa dostane na vrchol a neraz s problémami zíde dolu. A onedlho akoby zabudol na tieto útrapy, absolvuje čosi podobné znovu. Prečo?
Keď viete, že niečo sa vám podarilo a dalo by sa to posunúť do inej roviny, veľmi vás to motivuje a láka. Po návrate z expedície sa človek mesiac aklimatizuje a ťaží z toho pocitu. Postupne sa všetko stratí, príde návrat do pracovného kolobehu a svojím spôsobom má túžbu dostať sa znovu niekam do hôr. Je to jeden z dôvodov, prečo sa tam ľudia vracajú. Druhým je ten, že šport v takej forme človeka veľmi napĺňa. Neviem si predstaviť, že by som nejakú časť roka netrávil v horách, že by som nemal pocit vnútorného naplnenia, ktorý mi to dáva.

Čo vás teda na horolezectve najviac fascinuje?
Tri veci. Najskôr spomínaný pocit. Potom priateľstvo. Horolezci sú väčšinou samorasty a viem, čo môžem od koho očakávať. Pozitívne i negatívne. A potom svoju úlohu zohráva rôznorodosť pohybu. Lezenie nie je len o tom, že sa driapete nahor. Každú chvíľu riešite inú situáciu. Do toho sa zapája tréning, tvorivosť, vytrvalosť, ťažká psychoregulácia. Je veľa komponentov, ktoré treba zvládať. Nie je to stereotypný šport. Do toho sa ešte pridáva cestovanie, spoznávanie iných krajín, ako tam žijú ľudia, aký majú pohľad na život. A ešte čosi. Každý človek má tendenciu siahať po vyšších métach. Keď skočíte meter, viete, že skočíte aj o desať centimetrov viac. A horolezectvo mi ponúka siahanie po vyšších cieľoch.

Keď však výškar skočí dva metre štyridsať, tuší, že viac už nedokáže.
Áno, ale snaží sa o to a stále trénuje. Má zázemie, ktoré ho podporuje, aby to skočil. On v to verí a nakoniec to možno aj skočí.

Mám pocit, ako keby ste priam vyhľadávali zložité situácie. Baví vás vôbec nejaký ľahší výstup?
Určite áno. O to viac, keď máte vedľa seba niekoho, kto je rovnako naladený. Je pravda, že väčšinou máte radosť z toho, keď sa výkonnostne niekam posuniete. Ak je to ľahšie, musí to byť v ideálnych podmienkach, s dobrým človekom, aby ste mali zážitok vykompenzovaný niečím iným. A keď je krásny deň, ľahšiu cestu si dokážete pocitovo vychutnať väčšmi, lebo sa nemusíte tak sústreďovať na povinné veci.

Vráťme sa ešte k vašim začiatkom. Tie boli v Tatrách?
Ešte predtým na skalkách. Sú to viac alebo menej výrazné skalné oblasti po celom Slovensku. Z nich je zväčša postupnosť k letným a potom aj k zimným Tatrám. Ja som sa paradoxne dostal najskôr k zimným, a to ma hneď chytilo. Mám rád pocit zasnežených hôr, páči sa mi pokoj i ticho a napokon aj samotné lezenie v zime mám radšej.

Väčšina ľudí má však radšej leto.
Aj ja si ho viem dobre užiť, veľa oddychu trávim na vode. Zima je však pre mňa lákavejšia.

Musíte však so sebou vláčiť viac vecí.
To je pravda, človek je menej pohyblivý, viac oblečený, topánky i výstroj sú ťažšie. Keď je veľa snehu, máte lyže alebo snežnice. Ak spíte v stane, musíte mať spacák, varič a všeličo iné. Je to náročnejšie, ale neprekvapí vás žiadna zmena počasia, lebo sneh je prijateľnejší ako dážď. Udrží vás lepšie v suchu a dá sa lepšie schovať. Väčšinou neriešite problémy s vodou, lebo je všade a musíte ju len roztopiť. Ak je dobrý podklad, môžete sa pohybovať rýchlejšie. Nevýhoda je v kratšom dni, o štvrtej popoludní je už tma.

Nie je to psychicky ubíjajúce? Čo sa dá vtedy robiť?
Do tmy sa lezie a potom sa varí. Ak roztopíte pár litrov vody, ten čas do ôsmej ubehne. O deviatej zaľahnete a skoro sa zobudíte. Vidíte, ako prídu zore, čakáte na lúč slnka a ste rád, že vás zohreje.

Ako je to v takýchto podmienkach s pitím a jedením?
Pitný režim je veľmi dôležitý na hustotu krvi. Keď ste dehydrovaný, strácate rádovo tridsať percent výkonnosti. Všetko si musíte pripraviť ráno alebo večer a asi poldruha litra vám vystačí do štvrtej-piatej. Na raňajky si dáme nejaké mäso, na obed tyčinky, ktoré majú viac cukru. A potom jeme až večer. Dá sa to vydržať…

A čo taká prozaická záležitosť, ako sú toalety?
Je to veľmi podobné, ako keď ste inde v prírode.

To azda nie, veď je niekedy aj mínus dvadsať.
Musíte čakať do posledného momentu, ak je to znesiteľné. Na tú chvíľu sa to potom dá vydržať, aj keď je zima. Niekedy je aj celkom príjemné sa odbaliť, prevetrať sa, lebo ste aj zaparený. Je to síce trochu komplikovanejšie, ale ide to…

Kam smerovali vaše cesty z Tatier?
Do francúzskych i švajčiarskych Álp, ktoré som si veľmi obľúbil. Najprv sme tam boli s kamarátmi, potom som tam chodil ako lezec, inokedy s klientmi na Mt. Blanc. Alpy boli krásny, plynulý a logický prechod medzi nižšími horami a Himalájami. Chodíme tam stále, hoci sa to pre nestále počasie dosť ťažko plánuje.

Spomenuli ste klientov. Aké sú to vlastne výpravy?
Chodíme tam na základné ľadovcové kurzy, učíme, ako sa pohybovať v takomto teréne, čo je dôležité pre pohyb. V rámci toho chodíme aj na niektoré výstupy. Sú tam ľudia, ktorí majú nejaký vzťah k vysokohorskej turistike a chcú ju posunúť niekam ďalej. Prihlásia sa a potom si spolu dohodneme termín.

V zozname vašich ciest som našiel aj Nórsko. To predsa nepatrí k vychyteným horolezeckým krajinám.
Pre nás to však bola veľká výzva, lebo sú tam krásne steny. Dostali sme sa na jednu, ktorá mala deväťstopäťdesiat metrov a bola jednou z najkrajších a najťažších stien. Vychádza z mora, museli sme ísť k nej loďou, z ktorej nás vyložilii na polostrove. Urobili sme jeden výstup, počas ktorého stále pršalo a boli sme totálne premočení. Stálo to však za to a získali sme nádhernú skúsenosť, že sa dá liezť aj v ťažkých podmienkach. Z tej skaly skákali basejumperi s padákom. Niektorí ho otvárali už hore, iní prišli až k vode, otočili sa a pristáli. Keď leteli dolu, vydávalo to veľký hluk.

Nelákalo vás to skočiť?
Určite to má niečo do seba, môže to byť výborné, ale v tej chvíli ma nič také neťahalo. Prežiť voľný pád by som však niekedy chcel.

Pred tromi rokmi ste boli prvý raz v Pakistane na druhom najvyššom svetovom pohorí Karakoram. Zrejme to bol pre vás zážitok.
Veľmi sa mi to páčilo z dvoch dôvodov. Oboznámil som sa s horami, o ktorých som dovtedy iba čítal a vždy som túžil sa tam dostať. Navyše som zistil, že výstupy vo veľkých stenách sa dajú urobiť, nie sme na tom tak zle, aby sme pred výstupom mali prehnaný rešpekt. Vždy je to iba o výbere cesty a o podmienkach, ktoré tam máte. Je to o odhade svojich možností. Cítil som sa pripravený na to, aby som sa posunul niekam inam. Prvovýstupom na Hainabrakk spolu s Erikom Rabatinom sa to, myslím, podarilo. Bolo to však poriadne dobrodružstvo. Ako mladí zajaci sme tam boli prvýkrát a nevedeli sme odhadnúť, ako sa hory prejavia. Môže tam napadnúť veľa snehu, môže pršať, byť tridsaťpäť stupňov na slnku. Nakoniec sme to celkom dobre zvládli.

Zvládli ste aj vlaňajšiu expedíciu do Indie, na ktorej ste boli len dvaja s Jurajom Švingálom.
Zažil som tam jeden z najkrajších expedičných pocitov. Z prostredia aj spôsobu, akým sme išli. Pakistan je suchý, vyprahnutý, je to vlastne púšť pod horami. India je akoby jedna lúka, na ktorej sa pasie dobytok v dolinách, sú tam krásne kontrasty farieb. Boli sme tam na jeseň, krajina bola skutočne nádherná a počasie predvídateľné.

Kým ste však začali liezť, vraj ste išli tri dni cez údolie Miyar Valley. Nebolo to ubíjajúce? Veď horolezec chce byť asi čo najskôr na kopci.
Keď sme prišli zo Schwechatu do Indie, zažili sme výrazný kultúrny šok. Boli sme pripravení na všeličo, ale nečakal som, že to bude až také hrozné. V zanedbanom príletovom termináli sa na nás nahrnulo veľa domácich, aby nám pomohli s velikánskymi ruksakmi. Hneď nás chytil taxikár, ktorý keď prišiel k svojmu autu, musel vyhodiť opitého človeka, čo spal za volantom. Mali sme ísť do hotela, ktorý sme si rezervovali z Bratislavy, ale náš vodič ho nevedel nájsť. Chodili sme po starom Dillí, kde ľudia spali v blate, a ani náš hotel napokon nebol bohviečo. Keďže v domácej cestovnej agentúre nám povedali, že naša cesta je neprejazdná, kúpili sme si let do Srinagaru. Bolo to hrozné mesto, cítili sme sa tam ako vo väzení. Všetci sa pozerali na nás ako na peňaženky, z ktorých treba vytiahnuť peniaze. Mali sme tam byť týždeň, ale po troch dňoch sme radšej odišli. Štrnásť hodín sme cestovali do Manaly, potom nasledovala spomínaná cesta údolím a my sme sa veľmi tešili na hory. Nemysleli sme na pochod, ale na kopce, pre ktoré sme tam prišli. A to je vlastne odpoveď na vašu otázku, či nás to neubíjalo.

Všetko sa asi na dobré obrátilo prvovýstupom na Rachu Tangmu.
Pôvodne sme mali v pláne ísť veľkým hrebeňom na Castle Peak, ale štyri dni bolo zlé počasie, a tak sme sa vrátili. Jediný kopec, ktorý sa nám zdal vhodný, bol Rachu Tangmu. Najprv sme sa museli prebrodiť cez horské rieky, dokonca sme si urobili lanovku, aby sme sa dostali na druhú stranu. Potom sme si vybrali peknú, aj relatívne ťažkú trasu a bol to veľmi pekný výstup. Čakali sme však, že v ľahších pasážach budeme oveľa rýchlejší. Nebolo veľa snehu, pod ním boli schované hladké platne, a to je najhorší terén pre lezca. Nevidíte, kde sa môžete chytiť, je to vyčerpávajúce a spomaľuje vás to.