Špeciálny administratívny región Čínskej ľudovej republiky, ako znie presný názov dnešného štatútu Hongkongu, sa rozprestiera na rozlohe 1 108 štvorcových kilometrov. K jeho územiu patrí okrem samotného ostrova Hongkong i ďalší veľký ostrov Lantau, množstvo malých ostrovčekov a časť pevniny so známou štvrťou Kowloon a severnejšie ležiacimi „novými teritóriami“. Červeno-biela vlajka regiónu, zobrazujúca štylizovaný kvet Bauhinia blakeana, svojou farbou symbolizuje spojenie s Čínou. Jej biela zložka má znázorňovať princíp „jednej krajiny a dvoch systémov“, pričom kvet typický pre Hongkong je zjednocujúci a harmonizujúci prvok tejto dichotómie. Vysvetliť symboliku vlajky pochádzajúcej z roku 1990, ktorá bola prvýkrát vyvesená 1. júla 1997, dokáže takmer každý z domácich obyvateľov. Až deväťdesiatpäť percent z nich totiž tvoria Číňania, ktorí však vzhľadom na koloniálnu minulosť svojho domova ovládajú na pomerne slušnej úrovni i angličtinu.
Večer na predmestí:
Súprava modrej linky metra, vedúcej z centra mesta až na čínsku hranicu, sa postupne vyprázdňuje. Je večer a jej vagónmi cestujú domov obyvatelia vzdialenejších severných štvrtí Hongkongu. Jedna zo staníc, kde ich vystúpi najviac, je „trh Tai Po“. Hoci predávajúcich a kupujúcich tunajšieho známeho trhoviska bude možné opäť stretnúť až zajtra, z malých reštaurácií sa do tmy okolitých ulíc neustále potajomky zakrádajú horúce kúdoly pary z doteraz pracujúcich kuchýň. Najčastejšie jedlá, aké môžeme v okolí Tai Po, ale i v celom Hongkongu ochutnať, sú špeciality pripravené z bravčového či kuracieho mäsa, čínskych rezancov a ryže. Na blízkosť mora poukazujú pokrmy z rýb a iných morských živočíchov. V okrúhlych, na seba naukladaných bambusových mis-kách sa na pare pripravujú miestne špeciality: „har gau“ a „cha siu báu“ pripomínajúce drobné plnené knedličky. V prvom prípade sú plnkou tých-to lepkavých a nesmierne chutných cestovinových taštičiek garnáty – malé morské ráčiky, výnimkou však nie je ani ustricová náplň či v taštičke ukryté varené prepeličie vajíčko. „Har gau“ na pohľad pripomínajú naše pirôžky či chutné gruzínske „chinkali“. „Cha siu báu“ sa štruktúrou i zložením cesta väčšmi ponášajú na buchtu a ich náplňou je tradične bravčové mäso. Hostia malých a na priestor skúpych reštaurácií posedávajú dlho do noci pri jazmínovom čaji a čínskom pive, zapájajúc sa do družných rozhovorov. Väčšina štvrte Tai Po však už dávno spí. Obchody sú zavreté tradičnými zhrnovacími dverami a zamknuté visiacimi zámkami. Len malé samoobsluhy ešte stále svietia do predmestskej tmy. Keď utíchne hluk poslednej súpravy metra a taxíky odvezú domov najneúnavnejších obchodníkov, znesie sa na Tai Po krátka noc. V jej nepokojnom vnútri akoby vo všetkých spiacich domácich, pod ich kožou a v mysli, bzučal ako včelie hniezdo náznak zajtrajška. Dňa, ktorý prinesie ďalší malý prírastok do ich pokladníc. Akoby zisk, za ktorým sa neskrývajú pôžitky ani budúci lepší život, tu bol jediný zmysel života. Z dychu týchto ulíc a ich energie túžbu po ňom cítiť ešte väčšmi, než v honosnom a ligotavom, bohatom hongkonskom centre.
Z Kowloon do Hongkongu:
Cesta z moderného medzinárodného letiska Chep Lap Kok, ležiaceho na severnej strane ostrova Lantau, do centra Hongkongu prináša prekvapenie s každou novou scenériou. Pri ceste autobusom prichádza všetko veľké a nové postupne a sledovať ľuďmi vytvorený svet mrakodrapov a mamutích mostov, je ako prechádzať stále novými úrovňami futuristickej počítačovej hry. Cesta metrom prináša po desiatkach minút v tmavom podzemí ozajstnú šokovú terapiu: Nič netušiaci návštevník sa dostane na výškovými budovami zatienené svetlo božie priamo v centre diania. Napriek honosnosti, s akou je Hongkong postavený, v jeho uliciach nechýbajú milé ľudské momenty a farebné detaily. Jeden z tých, čo si nemožno nevšimnúť, čaká na cestujúcich mestských trajektov spájajúcich móla prístavísk Wan Chai či Central s Tsim Sha Tsui na druhom brehu úžiny oddeľujúcej štvrť Kowloon od Hongkongu. Uniformovaní námorníci tu s detailne nacvičenou presnosťou dlhými palicami s kovovými hákmi na konci zachytávajú laná pristávajúcich trajektov. Nimi v okamihu prichytia plavidlo o mólo, aby ho desiatky náhliacich sa cestujúcich opustili po úzkych, kývajúcich sa mostíkoch. Historicky pôsobiace poschodové lode spájajú Kowloon a Hongkong od skorého rána do noci každých niekoľko minút. Hľadieť na dlhú siluetu mrakodrapov, ktorá sa neustále mení a vyvíja, má svoje čaro v každom okamihu dňa. Ráno sa vynárajú z oparu tajomne až mysticky, cez obed sa lúče páliaceho slnka odrážajú od ich tvrdých sklených a kovových línií, pred západom slnka zasa celá ich zástavba získa priestor a mäkké svetlo jej dodá príťažlivý náboj.
Najviac obdivovateľov však láka nábrežie neďaleko dnes už výškou nenápadnej veže „Clock Tower“ po zotmení. Pohľad na druhú stranu je najkrajší v čase sviatkov, keď mrakodrapy ožívajú vo svetle farieb veľkolepej vizuálnej šou. Najznámejšie stavby „Central Plaza“, veže Medzinárodného finančné-ho centra či budova „Bank of China“
sa obliekajú do meniaceho sa šatu farebných svetiel, kým z ich najvyšších podlaží vo výške štyroch stoviek metrov nad zemou sa do oblohy zabodávajú ostré laserové lúče. Z druhého brehu takmer dva kilometre širokého kanála celé predstavenie sledujú skupinky domácich i turistov. Svetelné efekty sú dokonale zladené s podmanivou hudbou a drobné záblesky bleskov fotoaparátov akoby chceli z promenády v Kowloone kontrovať monumentálnej svetelnej šou. Čas akoby sa pre jej divákov zastavil, aj keď s každým zábleskom svetiel si v podvedomí uvedomujú jeho plynutie. Zvuk lodných motorov zaniká v hudbe alebo sa stáva jej súčasťou. Najvďačnejšími divákmi sú zaľúbené páry, pre ktoré je všetka tá oslnivá nádhera iba kulisou k momentu ich spoločného, jedinečného šťastia. Toho, ktoré pokračuje i v momente, keď zvuky i svetlá prestanú a druhý breh sa vráti do stavu obyčajnej tváre osvetleného veľkomesta…
Viac sa dočítate v októbrovom čísle mesačníka Brejk.
